Európa dvoch/viacerých rýchlostí

Európa dvoch/viacerých rýchlostí – Variabilita v procese európskej integrácie

Pojem „Európa dvoch/viacerých rýchlostí“ sa prvýkrát objavil v Tindemansovej správe z roku 1975. Odkazuje na skutočnosť, že v procese európskej integrácie nie všetky členské štáty postupujú rovnakou rýchlosťou ani s rovnakým záväzkom. Ide o koncepciu, ktorá uznáva, že niektoré krajiny sú ochotné a schopné ísť ďalej v integrácii, zatiaľ čo iné si zachovávajú väčšiu suverenitu a pomalší postup.

Myšlienka Európy dvoch/viacerých rýchlostí je založená na uznávaní rozmanitosti medzi členskými štátmi EÚ. Niektoré krajiny majú väčšie ambície vytvárať hlbšiu integráciu, zatiaľ čo iné preferujú zachovanie väčšej národnej kontroly a nechcú sa podieľať na všetkých aspektoch spoločnej politiky.

Princípy Európy dvoch/viacerých rýchlostí

Princípy Európy dvoch/viacerých rýchlostí zahŕňajú:

  • Flexibilitu: Umožňuje členským štátom, ktoré sú pripravené na hlbšiu integráciu, ísť vpred bez zábran zo strany ostatných.
  • Subsidiaritu: Udržuje rozhodovacie právomoci na úrovni, ktorá je najbližšia občanom, a umožňuje členským štátom rozhodovať o záležitostiach, ktoré sú dôležité pre ich národné záujmy.
  • Demokraciu: Zabezpečuje, aby rozhodnutia v rámci integrácie boli prijaté s ohľadom na demokratické procesy a verejnú podporu.

Praktické príklady

Európa dvoch/viacerých rýchlostí sa prejavuje v rôznych aspektoch európskej integrácie:

  • Eurozóna: Nie všetky krajiny EÚ prijali euro ako svoju menu. Tieto krajiny tvoria „jadro“ eurozóny, zatiaľ čo ostatné sú mimo.
  • Schengenský priestor: Nie všetky členské štáty sú členmi Schengenského dohovoru, ktorý umožňuje voľný pohyb osôb cez hranice bez pasových kontrol.
  • Obranná spolupráca: Niekedy spolupracujú iba niektoré krajiny v oblasti obrany a bezpečnosti, zatiaľ čo iné zostávajú mimo.

Výhody a nevýhody

Európa dvoch/viacerých rýchlostí umožňuje flexibilitu a prispôsobenie sa rozmanitosti medzi členskými štátmi. Avšak existujú aj výzvy, vrátane možného vzniku rozpadu EÚ alebo pocitu nedostatočnej rovnosti medzi členskými krajinami.

Tento koncept je stále dôležitým bodom diskusie v rámci európskej politiky a bude mať vplyv na budúcnosť európskej integrácie a spolupráce.

Po prvýkrát sa toto spojenie spomína v Tindemansovej správe z r. 1975. Ide v nej o fakt, že všetky štáty nie sú ochotné a schopné napredovať v integrácii rovnako rýchlo. Preto by sa mali nájsť mechanizmy umožňujúce členským štátom, ktoré chcú pokračovať v integrácii, aby postupovali bez zábran zo strany ostatných štátov. Tempo napredovania sa môže meniť od prípadu k prípadu.

Vylepšite túto stránku

Chcete doplniť alebo upraviť túto stránku? Vyplňte textové pole nižšie. Ďakujeme, že nám pomáhate rozšírovať ekonomickú encyklopédiu. ♥