Dve modernity francúzskej literatúry
Romantická a realistická tradícia vo francúzskej literatúre 19. storočia predstavujú dva prepletené prístupy k tomu, ako uchopiť človeka a spoločnosť. Romantizmus, vrcholiaci v prvej tretine storočia, presadzuje autonómiu subjektu, obraznú expanziu a miešanie štýlov; realizmus, ktorý sa formuje od 30.–40. rokov, orientuje pozornosť na sociálnu fakticitu, kausalitu a hodnotovú ambivalenciu. V skutočnosti nejde o „výmenu stráží“, ale o dlhodobý dialóg: mnohé poetiky sú hybridné, mnohé diela obsahujú romantické impulzy aj realistickú metódu.
Historický kontext: od revolúcie k tretiej republike
Po Francúzskej revolúcii a napoleonských vojnách nastáva dynamická oscilácia medzi monarchiou, republikánstvom a impériom. Urbanizácia, kapitalizácia hospodárstva a posilnenie tlače menia literárny trh. Romantizmus sa rodí v znamení slobody tvorby a historizmu; realizmus reaguje na premeny triednych vzťahov, peniaz ako hybnú silu spoločenských hierarchií a na byrokratickú modernitu mesta.
Romantická tradícia: manifest, imaginácia a miešanie registrov
Francúzsky romantizmus má svoj programový text v predslove Victora Huga k dráme Cromwell (1827), kde sa legitimizuje spojenie vznešeného a nízkeho, tragického a komického. Romantici (Hugo, Lamartine, Vigny, Musset, Nerval) rozširujú formy: lyrický subjekt v poézii, historická dráma v divadle, román ako laboratórium vášne a osudu.
- Poézia: introspektívna, hudobná, obrazná; subjekt je „laboratórium citov“ (Lamartine Meditácie, Nervalove vizionárske cykly).
- Dráma: prelomenie klasických jednot; historické prostredia ako zrkadlá súčasnosti (Hugo Hernani).
- Román: syntéza imaginácie a sociálneho rámca (Hugo Bedári, Chrám Matky Božej v Paríži).
Realistická tradícia: pozorovanie, analýza a sociálna kauzalita
Realisti odmietajú idealizáciu a vyžadujú presnosť detailu a kauzálne motívy konania. Stendhal, Balzac, Flaubert a Maupassant tvoria rôzne podoby realistickej metódy; Zola posúva jej princípy k naturalizmu (deterministická vízia dedičnosti a prostredia).
- Balzac: monumentálna mapa spoločnosti v cykle Ľudská komédia, kde postavy migrujú medzi románmi a vytvárajú sieť ekonomických a citových záväzkov.
- Stendhal: psychologická optika „pravdy vášní“ (napr. Červený a čierny), rýchle rozprávanie, irónia, analytické vety.
- Flaubert: estetika neosobného štýlu, „mot juste“, voľná priama reč; mikroskop nad banálnosťou ( Pani Bovaryová ).
- Maupassant: krátka próza ako presná sociálna sonda; ekonomika pointy, optika dezilúzie.
- Zola (naturalizmus): experimentálny román, determinizmus, dokumentárnosť (Rugonovci-Macquartovci).
Poetika romantizmu: subjekt, obraznosť, dejiny
Romantická poetika akcentuje subjektívnosť (autor ako „ja“), obrazové prebytky (metafora, antitéza, oxymoron), historizmus (minulosť ako rezervoár symbolov) a ľudovosť (folklór, legenda). V jazyku prevažuje retorizácia a melodickosť, vo výstavbe textu epicko-lyrická koláž. Hrdina býva výnimočný, osihotený, v konflikte so spoločnosťou, často „exilový“.
Poetika realizmu: neosobnosť, výber detailu, sociálna mapa
Realistická poetika je založená na impersonálnom rozprávačovi (Flaubertovo „autor je všadeprítomný a nikde neviditeľný“), na motivovanom detaile (predmety a prostredia majú význam v sieti hodnôt) a na indexe sociálnych vrstiev (jazyk postáv je sociálny indikátor). Kompozične sa presadzuje prísna kauzalita, detailná scénickosť a voľná priama reč, ktorá splýva s vedomím postavy.
Rozprávač a fokalizácia: od prorockého hlasu k mikroskopu
- Romantici: „orchestrálny“ rozprávač (Hugo) – strieda patos, satiru a proroctvo; často zjavná autorská prítomnosť a apel.
- Realisti: focalisation interne – filtrovanie udalostí cez vedomie postavy (Stendhal, Flaubert); zmeny perspektív a irónia namiesto priameho súdu.
Priestor a čas: katedrály a veľkomesto vs. interiéry a administratíva
Romantická imaginácia privilégizuje monumentálny priestor (katedrála, hory, námestie dejín) a excentrické lokality; čas sa dilatuje do historickej epiky. Realistická imaginácia smeruje k interiérom, bytovým scénam, úradom, obchodom, súdom; čas je sekvenčný, zviazaný s kariérnym postupom a ekonomickým cyklom.
Postava: výnimočný subjekt a prozreteľnosť vs. sociálny typ a motivácia
Romantická postava je výnimka (genius, vyhnanec, revolucionár), často obdarovaná symbolickou misiou. Realistická postava je typologická (provinciálna meštianka, úradník, finančník), no vždy s individuálnym psychologickým reliéfom; konanie je motivované situačne a ekonomicky.
Jazyk a štýl: ornamentalita a patos vs. presnosť a irónia
Romantický štýl využíva obrazné gradácie, dlhé periodické vety a kontrastné figúry. Realistický štýl preferuje syntaktickú ekonomiku, precíznu lexiku, neutrálny až suchý tón, s jemne vyvažovanou iróniou. Kľúčovým nástrojom realizmu je voľná priama reč, ktorá umožňuje prechod medzi slovom rozprávača a vedomím postavy bez zreteľného signálu.
Žánre a médiá: dráma, poézia, román
- Romantická dráma: historické námety a scénická spektakulárnosť (Hugo), miešanie komiky a tragiky.
- Romantická poézia: hudobnosť, introspekcia, mystika (Lamartine, Musset, Nerval).
- Realistický román: dominantný žáner modernity; rozsiahly sociálny prierez (Balzac), mikrologická presnosť (Flaubert), experiment a determinácia (Zola).
- Novela/poviedka: Maupassantova rýchla diagnostika spoločenských mechanizmov a ilúzií.
Ekonomika a inštitúcie literatúry
V 19. storočí sa mení infraštruktúra čítania: periodiká, predplatné, feuilleton, kníhkupecké siete. Romantizmus využíva scénickosť divadla a veľké básnické zbierky; realizmus ťaží z časopiseckej serializácie románov, ktorá podporuje efekt očakávania a sociálnu aktualitu tém (špekulácie, súdne procesy, politické skandály).
Etika a politika: patos spravodlivosti a sociálna kritika
Romantici (Hugo) spájajú estetiku s patosom sociálnej spravodlivosti a humanistickej prorockosti; realizmus vyvíja kritiku ideológií prostredníctvom irónie a zobrazovania systémov (bankovníctvo, byrokracia, tlač). Zola uvádza „súdny“ model literatúry – román ako expertíza spoločnosti.
Prelínania a prechody: kontinuita namiesto zlomu
Stendhal a Balzac si uchovávajú romantický étos vášne a ambície, no analyzujú ho realistickými nástrojmi. Hugo v románoch vypracúva sociálnu fakticitu, hoci ostáva verný symbolickým montážam. Flaubert je „čistý“ v estetike štýlu, no jeho témy (ilúzia, túžba po výnimočnosti) sú postromantické. Realistická a romantická tradícia sú preto skôr póly spektra ako izolované ostrovy.
Komparatívna tabuľka: kontrasty a korešpondencie
| Dimenzia | Romantická tradícia | Realistická tradícia |
|---|---|---|
| Subjekt | Výnimočný, prorocký, exilový | Typologický, sociálne situovaný |
| Štýl | Obrazná expanzia, patos | Neosobnosť, presnosť, irónia |
| Priestor | Monumenty, príroda, dejiny | Interiéry, ulice, úrady, trh |
| Technika | Autorský apel, lyrizácia | Voľná priama reč, detail, kauzalita |
| Etika | Patos spravodlivosti, osud | Kritika ideológií, systémovosť |
Čítanie kľúčových autorov: orientačné profily
- Victor Hugo: manifest miešania štýlov; dráma a román ako morálna topografia spoločnosti.
- Alphonse de Lamartine: hudobná introspekcia; poézia citov a meditácie.
- Alfred de Musset, Alfred de Vigny: variácie romantického subjektu medzi iróniou a rezignáciou.
- Stendhal: rýchla syntax, vnútorná motivácia, psychologická pravda.
- Honoré de Balzac: sieť postáv a kapitálu; encyklopédia mestskej modernity.
- Gustave Flaubert: estetika neosobného štýlu, anatómia ilúzií.
- Émile Zola: experimentálny román, naturalistická determinácia.
- Guy de Maupassant: poviedka ako sociálny rez a optika klamov.
Metodologické poznámky: ako analyzovať texty
- Poetologická rovina: metrum, syntax, obraznosť, typ rozprávača, práca s detailom.
- Kontextová rovina: sociálne vrstvy, ekonomické mechanizmy, médiá (feuilleton, divadlo).
- Recepčná rovina: dobové polemiky (klasicisti vs. romantici; morálka vs. estetika), cenzúra a škandály.
- Komparatívna rovina: prenosy medzi francúzskou a inými literatúrami; filmové a operné adaptácie.
Dosah a dedičstvo: modernistické a súčasné prepisy
Modernizmus čerpá z oboch tradícií: symbolisti nadväzujú na romantickú obraznosť, naturalisticko-realistická presnosť predznačuje dokumentárne a sociálne romány 20. storočia. Súčasná próza opätovne využíva voľnú priamu reč a mikrologiu každodennosti, zároveň však oživuje romantický étos subjektívnej výpovede a angažovanosti.
Napätie ako motor francúzskej literárnej moderny
Romantická a realistická tradícia nie sú protikladmi, ktoré sa vylučujú; sú to komplementárne optiky modernej literatúry. Prvá skúša hranice imaginácie a etického patosu, druhá stabilizuje nástroje presného videnia spoločnosti a psychiky. V ich dialógu sa zrodila francúzska „veľká próza“ i divadlo 19. storočia – a z tohto napätia dodnes čerpá európska literatúra.
