Morfologické výnimky

Problémy a výnimky v morfologickej praxi

Morfologická prax označuje každodenné rozhodovanie o tvare slova v konkrétnom texte – pri písaní, editovaní, vyučovaní či automatickom spracovaní jazykových dát. „Problémy a výnimky“ sú tie javy, ktoré vybočujú z pravidelných paradigmatických vzorov: výkyvy v skloňovaní, striedanie kmeňov, suppletivita, hraničné prípady slovnodruhového zaradenia, kolísanie medzi dvoma legitímnymi tvarmi, ale aj otázky rodovej a číselnej zhody pri numerách. Nasledujúci odborný prehľad zhŕňa najfrekventovanejšie typy výnimiek v slovenčine, zároveň ponúka diagnostické otázky a praktické rozhodovacie postupy.

Paradigmy a ich porušovanie: prečo pravidlá nestačia

Slovenčina je paradigmatický jazyk so systémom vzorov pre skloňovanie podstatných a prídavných mien a pre časovanie slovies. Výnimky vznikajú historicky (etymológia), fonologicky (asibilácia, alternácie k/g/h ↔ c/z/ch), analogicky (vyrovnávanie tvarov v paradigme), ale aj normatívne – kodifikácia pripúšťa viacero možností v kolísavých prostrediach. V praxi preto nestačí poznať „kanonický“ vzor; treba poznať aj spúšťače odchýlok.

Nesklonné a čiastočne skloňované podstatné mená

• Plurália tantum: dvere, nožnice, prsia, Vianoce. Tvoria len množné číslo; syntaktická zhoda sa riadi plurálom (prsia sú citlivé), no významovo môže ísť o jeden predmet.
• Singulária tantum: mládež, pečivo, lístie. Len jednotné číslo; kvantifikácia sa vyjadruje inými prostriedkami (kus pečiva).
• Nesklonné cudzie mená a názvy: časté najmä pri zakončení na samohlásku (menu, kiwi, sushi, cappuccino) a pri grafických skratkách (OECD, WHO). V praxi sa odporúča zachovať nesklonnosť, ak by skloňovanie narušilo čitateľnosť alebo výslovnosť (o OECD, nie o OECD-e).
• Akronymá čítané ako slová: niektoré sa v úze skloňujú (NATO – z NATO, k NATO spravidla bez koncoviek), iné prijímajú slovenské prípony len v hovorovej rovine (na SAV-ke).

Rod a jeho kolísanie pri cudzích a domácich menách

Pri novších prevzatiach dochádza k oscilácii rodu: email (m.) verzus správa (ž.) ako sémantická alternatíva; karfiol (m.), avokádo (s.). Názvy zakončené na -o bývajú stredného rodu (studio, rádio), no niektoré sú m. rodu (tango – často s. rod, ale v metaforickom použití kolísanie). Pri vlastných menách cudzích žien bez -ová (Angela Merkel) sa zachováva nesklonnosť, zatiaľ čo domáce podoby s príponou -ová sa skloňujú adjektívne (pani Nováková – bez pani Novákovej).

Genitív množného čísla: nulové koncovky a kolísanie

Genitív plurálu je zdrojom mnohých problémov: nulová koncovka, príp. -ov, -í, -íí v historických vrstvách. V praxi pomáhajú nasledujúce vodidlá:

• M. neživotné na tvrdé spoluhlásky: často nulový genitív (bez vlakov vs. bez vlak – iba vlakov). Pri niektorých podtypoch kolíše -ov a nulová koncovka (bez domov je kodifikované; *bez dom nie).
• Feminína na -a: spravidla -í (bez kníh), pri domácich troj- a viacslabičných slovách a pri morfologickom tlaku analógie vznikajú výkyvy (bez otázok × *bez otáziek v slovenčine nie).
• Neutrálne na -o/-e: pravidelne -0/-í podľa vzoru (bez okien, bez sŕdc – suppletívny kmeň).

Lokál singuláru mužských substantív: -e/-i a -u

Kolíše medzi vzormi hrad, stroj a dub. Praktické pravidlá:

• Vzory hrad/kvet/les: lokál na -e (o hrade, o lese).
• Vzory so švornými spoluhláskami (ď, ť, ň, ľ, j) a so zakončením na -j: často -i (o stroji).
• Lexikálne ustálené výnimky s -u: obmedzený inventár (na moste je bežné; na mostu je čes. vplyv, v slovenčine nesystémové).

Akuzatív animát a inanimát: vplyv životnosti

Pri maskulínach životných sa akuzatív rovná genitívu (vidím brata = G.sg.), kým pri neživotných sa rovná nominatívu (vidím hrad). Výnimky sú skôr sémantické: pri animizujúcich metaforách môže autor kolísať, ale norma preferuje formu podľa lexikálneho rodu, nie podľa kontextovej živosti (vidím robota – ako Mž životné podľa kodifikácie príslušného hesla).

Suppletívne a nepravidelné podstatné mená

• dieťa – deti, oko – oči, ucho – uši: zmena kmeňa; pri tvorení pádov v pl. sa riadia vlastnou paradigmou (o očiach, nie o okách).
• človek – ľudia: suppletívum v pl.; gen. pl. ľudí, nie *ľudov (to je iný lexém).

Prídavné mená: tvrdé vs. mäkké, kolísanie a poradie prípon

Tvrdé prípony -ý a mäkké -í vedú k alternáciám (cudzí – bez cudzieho). Pri cudzích adjektívach na -ny/-ný dochádza k kolísaniu dĺžky (moderný, nie *moderní). Zvláštny problém sú posesívne adjektíva z osobných mien: otcov, matkin, z vlastných mien Jankov, Martinov, Máriin (pozor na dvojité i v Máriin). Pri menách zakončených na -a mužského rodu (Nikola m.) je vhodné uprednostniť opis (kniha Nikolu) pred násilným Nikolov, ak to nie je ustálené.

Stupňovanie prídavných mien a prísloviek: syntetika vs. analytika

• Regulárne: rýchly – rýchlejší – najrýchlejší; príslovky rýchlo – rýchlejšie – najrýchlejšie.
• Analytické tvary: pri dlhých adjektívach a pri adjektívach bez prirodzenej syntetiky (viac zaujímavý, menej vhodný).
• Suppletívne: dobrý – lepší – najlepší, zlý – horší – najhorší, veľký – väčší – najväčší, malý – menší – najmenší.
• Konflikt významu: pri adjektívach v absolútnej škále (dokonalý) alebo s negáciou (nepravdepodobný) je vhodná analytika (viac/menej nepravdepodobný), aby sa predišlo sémantickej nejednoznačnosti.

Slovesná morfológia I: nepravidelné a suppletívne tvary

• byť: som, si, je; bol som; buď! – multiparadigmatický lexém (osobitné tvary kondicionálu by som).
• ísť – pôjdem (futúrum suppletívne), jesť – jem, niesť – nesiem, vieš – vedieť – viem, stáť – stojím (dve lexémy: ‘byť vzpriamený’ vs. ‘mať cenu’ – homonymia, nie čistá morfo-výnimka, ale kolízia pri vidových tvaroch).
• brať – vziať: suppletívny pár (imperfektívum vs. perfektívum) s odlišnými kmeňmi.

Slovesná morfológia II: vid, prefixácia a alternácie

Prefixácia mení vid (často imperfektívum → perfektívum) a spúšťa alternácie kmeňa: pis- → zapísať, no pri niektorých slovesách dochádza k morfonologickým zmenám (berať → zobrať). V praxi si všímajte:

• Rekategorizáciu vidu: nie každá prefixácia dáva perfektívum (prežívať ostáva imperfektívne).
• Derivačné dvojice: k perfektívam sa tvorí sekundárne imperfektívum príponami -vať, -úvať (napísať – napísavať má obmedzenú frekvenciu a štýlové obmedzenia).
• Alternácie spoluhlások: k/g/h ↔ c/z/ch (ruky – ruce nie je slovenčina; v slovenčine noha – nohy bez alternácie, ale úloha – úlohe (-h-/-h-) vs. človek – ľudia (suppletivita).

Participiá, príčastia a lexikálno-gramatické hraničné javy

Príčastie l-ové (robil, čítali) má slovesný základ, no v písanej praxi vystupuje aj adjektívne (čítané texty – trpné príčastie). Kolíše rozhranie medzi morfológiou a syntaxou pri menno-príčastných konštrukciách (otvorená kniha vs. kniha je otvorená). Normatívne sa v trpnom rode uprednostňuje opisný tvar s príčastím (je napísaný) pred starším zvratným pasívom (píše sa), hoci oba sú gramatické s rozdielnym významovým fokusom.

Numerá a zhoda: od „dva/dve“ po percentá

• 1 vyvoláva singulár: jedna kniha.
• 2–4 vyvolávajú tvar nom./akuz. pl. bez genitívnej rekcie: dve knihy, tri stoly; adjektívum v pl.: dve pekné knihy.
• 5 a viac vyžadujú genitív plurálu: päť kníh, adjektívum v gen. pl.: päť pekných kníh.
• dva/dve: rodovo diferencované; dva stoly (m. než.), dve ženy (ž.), obe/obidve analogicky.
• Percentá a podiely: pri percento pl. percentá, zhoda často v strednom rode pl.: tri percentá boli (v administratíve sa udržiava aj kongruencia podľa najbližšieho substantíva, treba konzistenciu v texte).

Príslovky a predložky so zmenou pádovej väzby

Niektoré predložky sú dvojväzbové (na stôl – na stole), čo je skôr syntaktická ako morfologická otázka, no tvary pádov v praxi kolíšu pri pevných spojeniach (do hĺbky vs. do hĺbkych – posledné je nesprávne). Pri adverbiálnej derivácii vznikajú výnimky v pravopise (často-krát – preferované častokrát v úze, no normatívne uprednostnite častokrát či často podľa štýlu).

Vlastné mená: skloňovanie, ženské prípony a cudzie podoby

• Ženské priezviská s -ová: skloňujú sa adjektívne (bez Novákovej).
• Ženské priezviská bez -ová cudzieho pôvodu: často nesklonné (s Angelou Merkel – krstné meno skloňujeme, priezvisko nie: bez Merkel).
• Mužské cudzie mená zakončené na -e, -é, -i: obvykle nesklonné v písme (Goethe, Dante – bez Goethe), v odbornej jazykovede sa pripúšťa aj adaptácia v transliterácii (Goetheho) – rozhoduje tradícia a štýl textu, treba byť konzistentný.

Prípony a slovotvorba: kolízie medzi významom a tvarom

Derivačné prípony môžu viesť k formálnej homonymii: učiteľ – učiteľka (rodovo derivované), vedúci (adjektívum substantivizované) so zvláštnymi pádmi (bez vedúceho). Pri príponách -ník/-níčka, -ár/-árka je vhodné sledovať už existujúce špecializované lexémy (tlačiar – tlačiarka vs. zariadenie tlačiareň).

Kolízia normy a úzu: dvojtvary a štýlová adekvátnosť

V mnohých prípadoch norma povoľuje dvojtvary (naspäť/späť, poukaz/poukážka v iných slovnodruhoch). V morfológii ide o alternácie pádových koncoviek či rodových zaradení (k téme – k téme je totožné, ale k téme vs. o téme je pádová väzba). Pri výbere uprednostnite konzistentnosť a štýlovú primeranosť (administratíva vs. publicistika).

Rozhodovacie pravidlá pre editora a učiteľa

1. Identifikuj lexikálny základ: je slovo domáce, prevzaté, vlastné meno, skratka?
2. Urči paradigmu: pri podstatných menách vzor a rod; pri slovesách vid a kmeň.
3. Over rizikové miesta: G.pl., L.sg. M., akuzatív životných, stupňovanie adjektív, participiá.
4. Skontroluj kolízie s úzom: jestvuje zaužívaná tradícia (Goetheho v odbornom texte)? Buď konzistentný v rámci dokumentu.
5. Preferuj zrozumiteľnosť: pri skratkách a cudzích menách uprednostni graficky a výslovne stabilný tvar pred násilným skloňovaním.

Najčastejšie omyly a ako im predchádzať

• Zámene paradigmier: o stroje vs. o stroji – potrebné určiť vzor (stroj → o stroji).
• Nesprávny G.pl.: *bez knihoch namiesto bez kníh.
• Zhoda po číslovke: *päť pekné knihy namiesto päť pekných kníh.
• Neopodstatnené skloňovanie skratiek: *v OECD-e – odporúča sa v OECD.
• Mylenie suppletív: *o okách namiesto o očiach.

Tabuľka: rizikové tvary – odporúčané riešenia

Automatické spracovanie textu: čo je pre nástroje ťažké

Pri NLP a korektoroch sú najproblematickejšie: (a) rozlíšenie homonym (dve lexémy stáť), (b) suppletívne plurály (deti), (c) skratky a akronymá, (d) pádová zhoda po numerách a (e) doménovo špecifické vlastné mená. Robustné nástroje kombinujú lexikálne zoznamy s pravdepodobnostnými modelmi a kontextovými pravidlami; v redakčnej praxi je dôležitý manuálny dohľad a terminologická databáza.

Didaktické odporúčania: ako učiť výnimky bez memorovania

1. Učiť „spúšťače“: čo aktivuje výnimku (životnosť, suppletívny kmeň, zakončenie na -j).
2. Minimal pairs: kontrastovať rizikové tvary (o hrade × o stroji).
3. Mapy rozhodnutí: strom, ktorý vedie od lexémy k správnej paradigme.
4. Corpus-based prístup: pracovať s autentickými ukážkami a komentovať kolísanie úzu.

Výnimka ako súčasť systému

Výnimky nie sú „chyby systému“, ale jeho prirodzené dôsledky – výsledok histórie, frekvencie a funkčných potrieb. Morfologická prax vyžaduje kombináciu paradigmatickej znalosti, citlivosti na úzus a dôslednej konzistencie. Kto pozná spúšťače odchýlok a vie ich rozpoznať v texte, ten ovláda nielen pravidlá, ale aj ich hranice – a to je jadrom profesionálnej jazykovej kompetencie.