Historické východiská a motivácie Bernolákovej reformy
Jazykové prostredie konca 18. storočia na území dnešného Slovenska bolo mnohovrstevné: v administratíve dominovala latinčina (a postupne nemčina a maďarčina), v cirkevných a literárnych tradíciách katolíkov prežívala čeština biblického typu a v bežnej komunikácii sa uplatňovali regionálne slovenské nárečia. Pre osvietenské elity katolíckeho prostredia – pedagógov, klerikov a vzdelancov – bola čoraz naliehavejšia potreba jednotného, štandardizovaného a funkčne flexibilného spisovného jazyka, ktorý by bol zrozumiteľný širším vrstvám a zároveň spôsobilý pre moderné žánre – od náboženskej literatúry cez osvetu až po administratívne texty. V tejto situácii vystúpil Anton Bernolák s ambíciou kodifikovať spisovnú slovenčinu na základe vnútornej logiky jazyka a princípov osvietenského racionalizmu.
Život a intelektuálne formovanie Antona Bernoláka
Anton Bernolák (1762 – 1813) pochádzal zo Slanice na Orave. Študoval v Štiavnici, Jágri, Trnave a vo Viedni, kde získal pevné filologické zázemie a prístup k súdobým metodologickým trendom. Po návrate pôsobil ako kňaz a vzdelanec v Trnave a neskôr v Nových Zámkoch. V prostredí katolíckych škôl a seminárov rozvíjal ideu jazykovej normalizácie ako nástroja kultúrnej emancipácie. Založenie a podpora spolkového života (najmä Slovenského učeného tovarišstva) mu poskytli organizačné zázemie na šírenie kodifikovaných noriem a praktických príručiek.
Kľúčové diela a ich systematická architektúra
Bernolákova kodifikácia nevznikla ako izolovaný akt, ale ako sústava navzájom previazaných prác. V Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum (1787) formuloval kritické a metodické východiská pravopisu a písma. Nasledovali normatívne texty k pravopisu, gramatike a lexike, ktorých vyvrcholením bol monumentálny šesťzväzkový Slowár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí vydaný posmrtne v rokoch 1825 – 1827 zásluhou Juraja Palkoviča. Popri slovníku treba vyzdvihnúť aj gramatickú sústavu (známu pod názvom Grammatica Slavica), ktorá kodifikovala tvaroslovné a slovotvorné prostriedky jazyka v štruktúre primeranej potrebám doby.
Dialektologický základ: západoslovenská báza s nadregionálnou ambíciou
Bernolák vychádzal z mestského a poddunajského západoslovenského úzu (trnavsko-nitriansky okruh), ktorý považoval za sociolingvisticky prestížny, stabilný a komunikačne účinný. Tento základ však transformoval na nadregionálny model: eliminoval striktne lokálne prvky a vyberal tie, ktoré mali najväčší potenciál pre širšiu zrozumiteľnosť. Cieľom nebolo „zastaviť“ variabilitu, ale dať jej normu a smerovanie tak, aby vznikol funkčný spisovný kód.
Princípy pravopisnej reformy: racionalizácia a fonetickosť
Jadrom Bernolákovej pravopisnej koncepcie bola racionalizačná ambícia – odstrániť prebytočné grafické varianty, znížiť mieru historizmu a priblížiť písanie k výslovnosti. Jeho zásada „píš ako vyslovuješ“ sa prejavila v zjednodušovaní písmen a diakritiky, v dôslednejšom rozlišovaní spoluhláskových zhlukov a v preferovaní jednoznačných grafém. Reformátor akceptoval tradičné slovanské digrafy (napr. ch) a systematicky uplatňoval diakritiku tam, kde to fonologická opozícia vyžadovala. Charakteristické bolo aj zachovanie písmena w pre fonému /v/ v názvoch a bibliografii jeho diela („Slowár“), čo svedčí o postupnom prechode a vyvažovaní medzi tradíciou a inováciou.
Gramatičná norma: morfológia, slovotvorba a skladba
V gramatickej rovine Bernolák vytvoril koherentnú normu pre skloňovanie substantív a adjektív, pre časovanie slovies a pre používanie zámen a častíc. V tvarosloví sa usiloval o stabilizáciu paradigmatických radov: jasné rozlíšenie pádových koncoviek, pravidelnosť v alternáciách a redukciu dubletných foriem. V slovotvorbe podporoval transparentné afixačné modely, ktoré zodpovedali domácim slovanským vzorom, a v skladbe smeroval k pravidlám, ktoré uľahčovali kodifikáciu spisovného štýlu – predovšetkým v náboženských a náučných textoch, kde vyžadoval logickú výstavbu viet a odsekov.
Lexikografický projekt „Slowár“: rozsah, metodika a zdrojová báza
„Slowár“ predstavuje vrchol Bernolákovej reformy: je to nielen lexikografická pomôcka, ale aj programový dokument spisovného jazyka. Šesťzväzkové dielo s viacjazyčným rozhraním (slovenčina – čeština – latinčina – nemčina – maďarčina) poskytovalo bohatú synonymiku, ekvivalenty pre odborné a administratívne termíny a normalizovalo pravopis i tvaroslovie jednotlivých hesiel. Metodicky ide o kombináciu deskriptívneho záznamu (ako sa výraz v praxi používa) a preskriptívneho odporúčania (ako by sa mal používať v spisovnej rovine). „Slowár“ zároveň ukotvil terminológiu pre teológiu, právo, prírodovedu a remeslá, čím rozšíril funkčný register slovenčiny.
Purizmus, jazyková kultúra a vzťah k cudzím vplyvom
Bernolákov purizmus nebol izolacionistický: usiloval sa uprednostňovať domáce, slovanské prostriedky a produktívne slovotvorné modely, no uznával, že moderná doba prináša aj internacionalizmy a preklady termínov z latinčiny, nemčiny či maďarčiny. Jeho cieľom bolo vytvárať stabilné slovenské ekvivalenty tam, kde to bolo možné a účelné, aby si jazyk zachoval identitu a zároveň zvládol nové funkcie osvietenského diskurzu.
Spoločenská infraštruktúra: Slovenské učené tovarišstvo a bernolákovci
Bez organizačného rámca by kodifikácia ostala len v akademických textoch. Slovenské učené tovarišstvo (1792) vytvorilo komunikačný a edičný kanál pre šírenie noriem. Bernolákovci – generácia autorov a aktivistov okolo Jána Hollého, Juraja Fándlyho či Juraja Palkoviča – pretavili normu do praxe: vydávali kázne, básne, preklady a popularizačné spisy v bernolákovčine. Tým sa vytvorila živá spisovná tradícia, ktorá mala čitateľov i autorov a preukázala funkčnú zdatnosť jazyka v literárnej i praktickej komunikácii.
Recepcia a kritika: medzi tradíciou češtiny a novou slovenskou normou
Bernolákova reforma vstupovala do priestoru, kde mala čeština (biblického typu) dlhú kultúrnu tradíciu, najmä u evanjelikov. Preto sa stretla s diakonfesijným napätím a odbornou diskusiou o najvhodnejšom nadregionálnom základe. Kritici namietali proti západoslovenskej báze a proti niektorým pravopisným inováciám; zástancovia naopak zdôrazňovali zrozumiteľnosť, pedagogickú účelnosť a modernú lexikografickú výbavu. Spor nebol iba o graféme a tvary, ale aj o kultúrnu orientáciu a inštitucionálne zázemie jednotlivých konfesií.
Vzťah k štúrovskej kodifikácii: kontinuita a diskontinuita
Štúrova kodifikácia z roku 1843, ktorá sa oprela o stredoslovenský základ a iné pravopisné riešenia, býva vnímaná ako diskontinuita. Pri bližšom pohľade však nachádzame kontinuitu v samotnom princípe: obe reformy smerujú k národnej jazykovej emancipácii, k funkčnej modernizácii a k zjednoteniu komunikačného priestoru. Štúrovci prevzali viaceré bernolákovské lexikálne a štýlové postupy, a hoci sa výsledná norma preusporiadala, bernolákovská epizóda ostala nevyhnutným predstupňom institucionalizácie spisovnej slovenčiny.
Štýlové a žánrové dôsledky kodifikácie
Bernolákova norma vytvorila predpoklady pre rozvoj náboženskej homiletiky, moralistickej a osvietenskej prózy, didaktickej literatúry a prekladu. V oblasti poézie podnietila vznik klasicistických a vlasteneckých diel, v ktorých sa spisovná slovenčina stala nositeľkou národného obsahu. V administratíve a osvete uľahčila prechod od latinčiny k živému jazyku, čím „zdemokratizovala“ prístup k textom a poznaniu pre širšie vrstvy obyvateľstva.
Sociolingvistický dosah: jazyk, identita a modernizácia
Reforma mala širší spoločenský rozmer: posilnila uvedomenie jazykovej osobitosti Slovákov v rámci viacjazyčného Uhorska, poskytla nástroj pre vzdelávanie a kultúrnu komunikáciu a podporila vznik verejnej sféry, v ktorej sa mohli šíriť idey osvietenstva, náboženskej obnovy i sociálnej práce. Jazyk sa stal symbolom identity a zároveň praktickým médiom modernizácie – v školách, kazateľniciach, spolkoch aj v tlači.
Limity a dedičstvo Bernolákovej sústavy
Hoci sa bernolákovčina napokon nestala priamym predchodcom dnešnej normy, jej dedičstvo je mnohovrstevné: metodická odvahou stanoviť pravidlá, lexikografická grandióznosť „Slowára“, vybudovanie inštitúcií a čitateľskej obce, rozšírenie funkčných štýlov a diskusia o tom, čo má byť „spisovné“. Limity – regionálna báza, konfesijné rozpory a niektoré pravopisné riešenia – treba vnímať v kontexte doby a dostupných poznatkov. Bez Bernoláka by však štandardizácia a kultivácia slovenčiny postupovali pomalšie a s menšou sebadôverou.
Bernolák ako architekt moderného jazykového projektu
Anton Bernolák treba chápať ako architekta prvého komplexného projektu spisovnej slovenčiny. Prepojil filologickú kritiku, normatívnu gramatiku, praktickú pravopisnú reformu a lexikografiu do uceleného programu, ktorý našiel oporu v inštitúciách i literárnej praxi. Jeho reforma ukázala, že slovenský jazyk je schopný plniť náročné kultúrne a spoločenské funkcie, a položila trvácny základ, z ktorého čerpali aj neskoršie kodifikačné vlny. Bernolákovo meno tak zostáva pevne spojené s ideou spisovnej slovenčiny ako nástroja poznania, komunikácie a národnej identity.
