Význam koncertu pre dychové nástroje
Koncert pre dychový nástroj je žáner, v ktorom sa sólista konfrontuje so zvukovou masou orchestra alebo komornej zostavy a prezentuje technické majstrovstvo, tónovú kultúru a štýlovú gramotnosť. V dejinách hudby sa stal laboratóriom orchestrácie (miešanie farieb), formy (trojčasťová vs. jednovetová oblúková štruktúra) a interpretácie (kadencie, artikulačná rétorika, agogika). Dychové koncerty zároveň odrážajú technologický vývoj nástrojov – od prírodných trúbok a rohov cez klapkové vylepšenia klarinetu a fagotu až po moderné mechaniky flauty a saxofónu.
Barok: koncert ako rétorický prejav dychu
Barokový koncert rozvíja princíp concerto grosso a sólového koncertu s basso continuo. Dychové nástroje tu spájajú reč hudobného afektu s virtuozitou.
- Flauta/lesná píšťala a zobcová flauta – Vivaldiho koncerty (vrátane rozsiahlych cyklov pre zobcovú flautu) a Telemannove koncerty v zbornej i sólovej podobe stavajú na tanečných rytmoch, sekvenciách a figúrach echo.
- Hoboj – Albinoniho a Marcello Hobojové koncerty uplatňujú kantilénu nad ostinátnym basom; neskôr sa stávajú modelom pre novodobé transkripcie.
- Fagot – Vivaldiho súbor vyše troch desiatok fagotových koncertov predstavuje prvé systematické „laboratórium“ pre techniku dvojplátka a kontrapunkt sóla s orchestrom.
- Prírodné plechy – Torelli a Telemann využívajú clarino registr trúbky; barokový roh má výrazne rétorickú, signálnu funkciu.
Štylisticky je rozhodujúca ornamentika, rétorické pauzy a improvizovaná či komponovaná kadencia viazaná na tóninové uzly (pred záverečným tutti).
Klasicizmus: vyvážená forma a rodí sa moderný nástroj
V klasicizme sa koncert stabilizuje do trojčasťovej formy (rýchlo–pomaly–rýchlo) s exponovanými témami a jasnou periodizáciou.
- Flauta – Wolfgang A. Mozart: Koncert G dur K. 313 a D dur K. 314 (varianta z hobojového koncertu) formujú melodickú, spevnú estetiku s precíznou artikuláciou; Koncert pre flautu a harfu K. 299 rozširuje farbu orchestra.
- Hoboj – klasicistické koncerty (vrátane verzie spätej s K. 314) vyžadujú „recitatívny“ zmysel pre frázu a prirodzené rubato.
- Klarinet – Mozartov Koncert A dur K. 622 (pôvodne pre bassetový klarinet) definuje kantilénu stredného registra a orchestrálny „zamat“. Dôležité sú rozhodnutia o edícii (bassetová verzia vs. štandardný klarinet).
- Fagot – Mozartov Koncert B dur K. 191 je prototypom klasickej elegancie a technickej rovnováhy medzi staccatom a legatom.
- Roh – Mozartove štyri Rohové koncerty vyžadujú štýlovú prácu s prírodnými alikvótmi (v HIP praxi) a heroickú, no spevnú artikuláciu.
- Trúbka – Joseph Haydn: Koncert Es dur pre klapkovú trúbku (Hob. VIIe:1) demonštruje nový chromatický potenciál; J. N. Hummel ponúka alternatívny klasicko-virtuózny model.
Romantizmus: farba, kantiléna a nástrojový „charakter“
Romantická éra rozširuje orchestrálnu paletu a jednotlivým dychovým nástrojom prideľuje psychologické role.
- Klarinet – Carl M. von Weber: Koncert č. 1 f mol, Koncert č. 2 Es dur a Concertino spájajú lyrizmus s brilantnými pasážami; Louis Spohr a Bernhard Crusell rozvíjajú „školu elegancie“.
- Fagot – Johann N. Hummel a Franz Danzi (koncerty v F a B dur) kladú dôraz na lyriku basového registra a agilitu stredov.
- Roh – raný Koncert Es dur č. 1 Richarda Straussa (hoci komponovaný neskôr, esteticky nadväzuje) a romantické koncertantné kusy rozvíjajú lovnú rétoriku do symfonického štýlu.
- Trombon a tuba (na prelome) – sólová literatúra sa rodí neskôr; orchestrálne sólo tradície však pripravujú pôdu pre koncertné kusy 20. storočia.
20. storočie: moderná technika, nové formy a rozšírené harmónie
Po roku 1900 prichádzajú štýlové diverzifikácie – neoklasicizmus, impresionizmus, expresionizmus, jazzové vplyvy – a koncert sa stáva polygénom.
- Hoboj – Richard Strauss: Koncert D dur (1945) – dlhé oblúky, komorná faktúra; Bohuslav Martinů: Koncert pre hoboj – motorika a lyrika; Ralph Vaughan Williams: Hobojový koncert – pastorálna reč.
- Flauta – Carl Nielsen: Flautový koncert – dialóg s dychmi; Jacques Ibert: Koncert – brilancia a esprit; André Jolivet: Koncert – rituálna rytmika a modálne farby.
- Klarinet – Aaron Copland: Koncert (dve časti spojené kadenciou) – jazzové inflexie; Carl Nielsen: Koncert – dramatický konflikt; Gerald Finzi: Koncert A mol – lyrická anglická línia; Paul Hindemith: Klarinetový koncert – lineárna modernita.
- Fagot – A. Jolivet: Koncert – rytmická energia; John Williams: The Five Sacred Trees – programová imaginácia; tradičnú líniu dopĺňajú moderné neoklasické diela.
- Saxofón – Alexander Glazunov: Koncert Es dur – lyrická kontinuita; Jacques Ibert: Concertino da camera – virtuozita; Claude Debussy: Rapsódia (orchestrácie neskoršie) – impresionistická farba; Lars-Erik Larsson: Koncert – severská neoklasika.
- Trúbka – Alexander Arutjunian: Koncert As dur – bravúrny oblúk; Henri Tomasi a André Jolivet: koncerty s francúzskou modernou rétorikou; Dmitrij Šostakovič: Koncert pre klavír, trúbku a sláčiky č. 1 – koncertantný dialóg.
- Roh – Richard Strauss: Koncerty Es dur a D dur – rôzne poetiky; Reinhold Glière: Koncert B dur – kantiléna a majestát; György Ligeti: Hamburský koncert – mikrotonálna a alikvótna imaginácia.
- Trombon – Launy Grøndahl: Koncert – romantická kantiléna; Henri Tomasi: Koncert – rytmický nerv; Nino Rota: Koncert – melodická invenčnosť.
- Tuba – Ralph Vaughan Williams: Koncert f mol – prvý moderný míľnik; John Williams: Koncert – brilantná orchestrácia; Edward Gregson: Koncert – štandard súčasnej praxe.
21. storočie: nové techniky, spektrálne farby a medzižánrové priesečníky
Aktuálna tvorba posúva koncert do spektrálnych a postminimalistických poetík, využíva rozšírené techniky (multifonics, slap-tongue, flutter, microtones), priestorové rozmiestnenie hráčov a multimédiá. Saxofónové, klarinetové a trubkové koncerty reflektujú aj jazz/hudbu sveta, pričom sa udržiava orchestrálna transparentnosť pre čitateľnosť sólového dychu.
Formy a kadencie: dramaturgia sólistu
Od klasickej trojčasti cez jednovetové oblúky po „spojené časti“ (Copland) zostáva kadencia miestom autorskej suverenity. V klasicizme sa odporúča štýlotvorná improvizácia/predpísaná kadencia; v romantizme prevažne komponované; v modernej hudbe je kadencia často konštrukčný kĺb medzi sekciami a miestom pre rozšírené techniky.
Orchestrácia: dialóg, prekrývanie a registrácia
- Transparentnosť – registrácia sprievodu mimo „okna“ sólistu (napr. klarinet A-dur u Mozarta: kontrola stredov – violy, druhé husle, klarinety orchestra).
- Kontrast farieb – plechy vs. drevá, kontraritmy v bicích ako premosťovacie faktúry, využitie harfy/pizzicata pre artikulačnú čistotu.
- Dialogickosť – call-and-response s obligátnym nástrojom (napr. flauta – hoboj/harfa, roh – lesné rohy v orchestri, trúbka – trombóny v antitese).
Interpretácia a technika: špecifiká jednotlivých nástrojov
- Flauta – stabilita stredného registra, rovnováha vzduchu pri pianissime, legato naprieč oktávami; artikulačné dvoj- a trojstaccata v rýchlych častiach.
- Hoboj – frázovanie na „dych rétoriky“, kontrola intonácie v piane; práca s farbou cez polohy plátku.
- Klarinet – plynulé prekrytie registrów (chalumeau, clarion, altissimo), kontrola dynamických skokov, definícia staccata bez straty timbra.
- Fagot – artikulačná presnosť v nízkom registri, rovnováha medzi legatom a agilným staccatom; intonačné kotvy so sláčikmi.
- Saxofón – kontrola vibrata podľa štýlu (klasické vs. jazzové), homogenita registrów; projekcia v hustej faktúre.
- Roh – bezpečné ataky v exponovaných výškach, „hand-stopping“ v HIP, legato oblúky s minimálnym „breakom“.
- Trúbka – ekonomika dychu, flexibilita nátisku, artikulácia dvoj-/trojuštik; voľba nástroja (C, B, E♭, picc.) podľa diela.
- Trombon – práca so ťahom a legatom (natural slur vs. doodle tonguing), kontrola glissanda v štýlovej adekvátnosti.
- Tuba – definícia ataku v piane, rovnováha so sprievodom; artikulačná čitateľnosť rýchlych pasáží.
Historicky poučená prax (HIP) v dychových koncertoch
HIP ovplyvňuje voľbu nástroja (baroková/klasicistická flauta, prírodný roh/trúbka), artikulačnú syntax (bodky, čiarky, portato), tempa podľa dobových traktátov a ornamentiku (mordenty, trylek, apoggiatúra). Pre Mozarta a klasikov je dôležitá bassetová verzia klarinetového koncertu a štýlové kadencie.
Výber repertoáru: profilovanie sólistu a dramaturgia večera
- Kanonické piliere – Mozart (fl, cl, bn, hn), Haydn/Hummel (trp), Weber (cl), Strauss (hn, ob), Nielsen (fl, cl), Copland/Finzi (cl), Glazunov/Ibert (sax), Vaughan Williams/Gregson (tuba), Tomasi/Grøndahl (trb).
- Kontrastné páry – barok + moderné (Vivaldi + Jolivet), romantické + 20. storočie (Weber + Copland), národné školy (anglická pastorála + francúzska elegancia).
- Komorné alternatívy – koncerty so sláčikovou kapelou/komorným orchestrom pre zmenšené sály a pedagogické projekty.
Edície, revízie a praktické otázky
Rozhodujúce je vydanie (urtext vs. praktické edície so značkami) a orchestrálne hlasy (transpozície, čitateľnosť). Pri koncertoch so špecifickým nástrojovým ladením (bassetový klarinet, prírodné plechy) je nutná logistika nástrojov alebo autentických verzií. Kadencie – vlastné, historické (napr. Beethovenov model v klavírnych dielach ako prenosný princíp) alebo súčasných autorov – majú byť štýlovo koherentné.
Orchester a dirigent: spolupráca pri dychovom koncerte
Kľúčom je transparentný balans, tempo „v kapse“ dychových fráz a vizuálna komunikácia pri nástupoch po kadencii. Pultové rozostavenie (drevá v oblúku vs. klasický rad), dynamické terasy a mikroagogika pod sólovými kadenciami podporia dýchanie a textúru. Pri súčasnej hudbe sú nutné presné cue značky a cit pre rozšírené techniky, aby nestratili čitateľnosť vo faktúre.
Pedagogika a kariérne míľniky: konkurzy, súťaže, nahrávky
- Konkurzy – často vyžadujú exponované časti z koncertov (Mozart K. 622 – druhá časť, Strauss – oboj, Haydn – trúbka, Grøndahl – trombón); dôležitá je konzistencia tempa a intonácie.
- Súťaže – repertoár kombinuje barok/klasiku s 20./21. storočím; odporúča sa mať pripravenú vlastnú kadenciu a alternatívne tempa podľa akustiky.
- Nahrávky – štúdiová práca zvýrazní mikrodynamiku a detail; koncertné záznamy musia uchovať naratívny oblúk a „dych sály“.
Akustika a praktické aspekty uvedenia
V dlhom dozvuku (kostoly, veľké siene) je vhodné zrýchliť mikrotempá a redukovať artikulačné rozpitvávanie; v suchej akustike naopak dbať na legato a spevnosť. Umiestnenie sólistu (pred orchestrom vs. „v polkruhu“ pri drevách) mení čitateľnosť; pre plechy je dôležité smerovanie ozvučníkov a ochrana sluchu sekcií v blízkosti.
Tematické prúdy a národné školy
Anglická línia (Vaughan Williams, Finzi) uprednostňuje pastorálnu kantilénu a komorný sprievod; francúzska škola (Ibert, Tomasi, Jolivet) sľubuje esprit, priehľadnú faktúru a rytmickú energiu; nemecko-rakúska tradícia (Mozart, Weber, Strauss) ponúka klasickú formu a hlbokú prácu s motivikou; severské a stredoeurópske diela (Nielsen, Martinů) spájajú motoriku s lyrikou; ruská a postsovietska línia (Glazunov, Arutjunian) prináša melodický gestus a orchestrálnu sýtosť.
Koncerty pre dychové nástroje mapujú dejinný vývoj zvuku, techniky a estetiky od barokovej rétoriky po súčasné spektrálne poetiky. Tvoria kľúčový repertoár pre identitu flautistov, hobojistov, klarinetistov, fagotistov, saxofonistov i hráčov na plechy – trúbkarov, hornistov, trombonistov a tubistov. Ich interpretácia je dialógom medzi textom a telom dychu, medzi sólistom a orchestrom, medzi tradíciou a invenciou. Tam, kde sa stretne štýlová gramotnosť, zvuková predstavivosť a partnerská orchestrálna práca, vzniká koncert, ktorý presahuje virtuozitu a stáva sa rečišťom hudobného významu.
