Dve epochy na prahu moderny – renesancia a barok
Renesančná (cca 1450–1600) a baroková hudba (cca 1600–1750) tvoria kľúčové etapy dejín európskej hudby. Renesancia konsoliduje vokálnu polyfóniu a modálny systém; barok prináša revolúciu basso continua, dramaticko-hudobné žánre a stabilizáciu dur-molovej tonality. Vzťah týchto epoch nie je ostrý zlom, ale plynulý prechod: z prima prattica (Palestrina) cez seconda prattica (Monteverdi) až po synkretickú vrcholnú polyfóniu J. S. Bacha.
Renesancia: estetika vyváženej polyfónie
Renesančná hudba preferuje lineárne myslenie – nezávislé hlasy sa kombinujú do konsonantnej harmónie bez výrazných vertikálnych napätí. Dôležité sú imitácia (napr. kánonické vstupy), paralelné motívy a rovnováha hlasov. Rytmika je pružná, metrum často vnímané ako „plávajúca“ textúra, dynamika sa realizuje viac textovo a faktúrou než označeniami v notácii.
Modálny systém a kontrapunkt
Teoretickým podkladom je modálny systém (dórska, frygická, lydická, mixolydická atď.). Konsonancie (oktáva, kvinta, tercia, sexta) a kontrolovaná disonancia (príprava–priechod–odvodenie) sú základom vokálneho kontrapunktu. Klasická škola stile antico (Palestrina) sa stala modelom disciplinovaného vedenia hlasov, ktoré neskôr kodifikoval Fux.
Žánre renesancie: posvätné a svetské formy
- Omša (Missa): cyklické spracovanie častí ordinária, techniky cantus firmus, parodická misa, parciálne imitácie.
- Moteto: viacdielna posvätná skladba s latinským textom, často imitácia a expresívna deklamácia.
- Madrigal: svetská polyfónia (najmä talianska), textová maľba, neskôr chromatizmus (Gesualdo, Marenzio).
- Chanson, villancico, lied: regionálne varianty svetskej piesne s polyfónnou textúrou.
Renesančná inštrumentálna prax
Hoci vokál je dominantný, rozvíja sa inštrumentálna hudba: ricercar, canzona, tance (pavana, gagliarda). Nástrojové rody: viola da gamba, lutna, cink (cornetto), dulcián, krummhorn, rané organy a čembalá. Ladenie často meantone s krásnymi čistými terciami, no obmedzenou prenositeľnosťou tónín.
Text a výraz: musica reservata a deklamačná presnosť
Renesancia kladie dôraz na zrozumiteľnosť textu a prispôsobenie hudobných obratov významu slov (tzv. madrigalizmy). V posvätnej hudbe po Tridentskom koncile sa zvyšuje požiadavka na jasnosť deklamácie, čo ovplyvňuje faktúru a hustotu polyfónie.
Prelom okolo roku 1600: seconda prattica, monódia a basso continuo
Talianske experimenty s monódiou (jedna spevácka línia s generálnym basom) umožnili flexibilné vyjadrenie afektu. Basso continuo – harmonický základ hraný klávesom (čembalo, organ) a basovým nástrojom (violone, viola da gamba, fagot) – ustanovil vertikálne myslenie harmónie a otvoril cestu k dur-molovej tonalite.
Barok: estetika afektu, kontrastu a pohybu
Baroková hudba vzniká v duchu rétoriky a dramatickosti. Formuje sa teória afektov (charakterové stavy vyjadrené intervalmi, rytmom, harmóniou), kontrast (tutti vs. koncertantné sóla), sekvencia ako motorický princíp a stabilná funkčná harmónia s kadenciami (V–I, II–V–I) a dominanta–tonika vzťahom.
Barokové žánre: od opery po fúgu
- Opera: syntéza hudby, slova a scény; recitatív (secco/accompagnato) vs. ária (da capo), zbor a baletné vsuvky (francúzska tragédie lyrique – Lully, Rameau; talianska opera seria – Händel, Alessandro Scarlatti; anglická semi-opera – Purcell).
- Oratórium a kantáta: duchovné náprotivky opery bez scény (Händel – Messiah), luteránske kantáty (Bach).
- Koncert a concerto grosso: dialóg sóla a orchestra (Vivaldi, Corelli); formovanie trojčasťovej schémy rýchlo–pomaly–rýchlo, ritornel.
- Suita a tanečné cykly: allemande, courante, sarabande, gigue (+ gavotta, bourrée, menuet) – typizované rytmické profily a metrá.
- Sonáta: da chiesa (vážnejší charakter) a da camera (tanečná), triové sonáty (Corelli).
- Fúga: vrchol kontrapunktu (predmet, odpoveď, stretávanie, epizódy) – Bach ako syntetizátor tradície.
- Ostinátne formy: chaconne, passacaglia – variácie nad basovým vzorom.
Národné štýly baroka
- Taliansky: melodická invencia, virtuozita, koncertantný štýl (Monteverdi, Corelli, Vivaldi, A. Scarlatti).
- Francúzsky: tanečná noblesa, ornamentika s presnou terminológiou (agréments), ouverture (Lully, Rameau, Couperin).
- Nemecký: syntéza talianskej melodiky a francúzskej tanečnosti, duchovná hĺbka (Bach, Buxtehude, Telemann).
- Anglický: osobitý lyrizmus a zborová tradícia (Purcell), neskôr recepcia Händla.
- Iberský: výrazné rytmy, gitara, villancico a sakrálne drámy.
Nástroje, organológia a staviteľstvo
Barok stabilizuje husľovú rodinu (Amati, Stradivari, Guarneri), klávesy (čembalo, klavichord), organ (severonemecká škola), drevené dychy (barokový hoboj, flauta traverso, recorder), trúbky a lesné rohy bez ventilov (natural). Zásadné sú registrové kombinácie v continue a prax transpozícií podľa lokálneho ladenia.
Ladenia a temperované systémy
Z meantone smeruje prax k „dobrým“ temperovaniam (Werckmeister, Kirnberger), ktoré umožňujú hrať v širšom spektre tónin s charakterovými rozdielmi. Symbolickým dokumentom je Bachovo Dobře temperované klavírium, ktoré demonštruje možnosti modulácie a kontrapunktickej práce v všetkých 24 tóninách.
Figurovaný bas a harmónia
Figurovaný bas (číslami doplnený basový hlas) určuje akordické nadstavby a obraty. Umelec realizuje cifry improvizáciou na klávesoch (arpeggiá, preludiá, akordické rozklady) v spolupráci s basovým nástrojom. Tak vzniká harmonická vertikála – kľúčový posun od lineárneho renesančného myslenia.
Rétorika, afekty a ornamentika
Hudba sa chápe ako reč: motívy sú figúry so sémantikou (suspiratio, passus duriusculus). Ornamentika (trily, mordenty, appoggiatury, agréments) má kodifikované pravidlá a často sa dodáva improvizačne. V praxi sa uplatňuje terraced dynamics (stupňovitá dynamika) a kontrast registrácie.
Kompozícia, kontrapunkt a forma u Bacha a Händla
Bach syntetizuje luteránsku zbožnosť, taliansku melodiku a francúzsku tanečnosť: kantáty, mše, pašie, fúgy, koncerty. Händel majstrovsky ovláda dramaturgiu afektov v opere a oratóriu, s dôrazom na zbor a rázne rytmy. Oboch autorov spája schopnosť kombinovať polyfóniu s harmonickou jasnosťou.
Výkonová prax: artikulácia, ladivá a súborové obsadenie
- Artikulácia: krátke oblúky, dôraz na metrické ťažiská, rečová deklamácia v recitatíve.
- Ladivá/pitch: lokálne rozdiely (napr. A ≈ 392–465 Hz), prax transpozícií a vhodných tónin pre nástroje.
- Súbor: flexibilné obsadenia continua; zmeny registrácie podľa priestoru a liturgie.
- Improvizácia: kadencie v koncertoch, predohrávky, ozdoby pri da capo áriách.
Renesancia vs. barok: komparatívna tabuľka
- Harmonika: modálnosť vs. dur-molová tonalita s funkčnými kadenciami.
- Faktúra: rovnovážna vokálna polyfónia vs. melodicko-basová polarita s continuom.
- Žánre: omša/moteto/madrigal vs. opera/oratórium/kantáta/koncert/suita/sonáta.
- Formotvorba: imitácia a kánon vs. ritornel, sekvencia, periodická štruktúra.
- Rétorika: textová maľba vs. teória afektov a hudobná rétorika.
Kľúčové osobnosti
- Renesancia: Josquin des Prez, Giovanni Pierluigi da Palestrina, Orlando di Lasso, Tomás Luis de Victoria, William Byrd, Carlo Gesualdo.
- Prelom: Giulio Caccini, Claudio Monteverdi (most medzi epochami).
- Barok: Arcangelo Corelli, Antonio Vivaldi, Johann Sebastian Bach, George Frideric Händel, Jean-Baptiste Lully, Jean-Philippe Rameau, Henry Purcell, Dieterich Buxtehude, Alessandro a Domenico Scarlatti, Georg Philipp Telemann.
Hudba a spoločnosť: mecenášstvo, dvory a cirkev
Renesancia prosperuje v prostredí katedrál, kapiel a mestských radníc; barok rozvíja dvorský reprezentatívny luxus a súkromné mecenášstvo (talianske mestá, francúzsky dvor, nemecké kniežatstvá) spolu s pokračujúcou silou cirkevných inštitúcií. Opera vzniká z humanistickej rekonštrukcie antického divadla a rýchlo sa stáva mestskou zábavou a politickou reprezentáciou.
Metodika počúvania a analýzy
- Identifikujte faktúru: rovnovážna polyfónia (renesancia) vs. basová polarita a sólovosť (barok).
- Hľadajte kadencie: modálne závery vs. funkčné V–I, sekvencie.
- Priraďte žáner a jeho štrukturálne znaky (tance vs. ritornel, fúga – predmet/odpoveď).
- Vnímajte rétorické figúry a ornamentiku (trily, appoggiatury, agréments).
- Mapujte nástrojové obsadenie a realizáciu continua.
Recepcia a historicky poučená interpretácia
Od 20. storočia rástol záujem o historicky poučenú interpretáciu (HIP): dobové nástroje, ladenia, traktáty (C. P. E. Bach, Quantz, Couperin). HIP neznamená rekonštrukčný dogmatizmus; ide o informačne podloženú voľbu, ktorá obnovuje artikulačné a zvukové ideály epôch.
Kontinuita, zmena a syntéza
Renesancia a barok spolu vytvárajú prechod od lineárnej polyfónie k harmonickej vertikalite a dramatickému mysleniu. Renesancia zavŕšila éru modálnosti a vokálnej rovnováhy; barok otvoril cestu k opernej dráme, koncertantnému princípu a stabilnej tonalite. Ich dialóg sa dodnes ozýva v kontrapunkte, tanečných formách a chápaní hudby ako reči afektov i rozumu.
