Trnavská skupina a problém poetiky v horizonte súčasnosti
Termín Trnavská skupina sa v slovenskej literárnej historiografii používa na označenie voľného okruhu básnikov a kritikov, ktorí sa v druhej polovici 20. storočia (najmä na prelome 50. a 60. rokov) programovo otvárali modernistickej a neoavantgardnej poetike. Napriek názvu nejde o rigidne uzavretý spolok s oficiálnym manifestom, ale o dynamickú sieť osobných, redakčných a kultúrnych väzieb sústredených okolo Trnavy a širšieho západoslovenského priestoru. Článok podáva ucelený obraz ich poetiky, inštitucionálneho zázemia, recepcie a odkazov pre poetiku súčasnosti, pričom reflektuje aj napätie medzi modernou skúsenosťou 20. storočia a tradičným kánonom slovenskej poézie 19. storočia.
Poznámka k periodizácii: prečo sem „19. storočie“ nepasuje
Z hľadiska striktnej literárnohistorickej periodizácie Trnavská skupina nepatrí do 19. storočia. Kým 19. storočie na Slovensku reprezentujú najmä štúrovci a ich pokračovatelia (program národnej identity, sylabotonický verš, vysoká rétorika), trnavský okruh vzniká až v období neskorej moderny, pod tlakom povojnovej skúsenosti, kultúrnej liberalizácie 60. rokov a následných ideologických obmedzení. Zohľadniť tento posun je kľúčové pre pochopenie estetických stratégií, ktoré sa zrodu „trnavskej“ poetiky pripisujú.
Genealógia a kontext vzniku (koniec 50. a 60. roky 20. storočia)
Formovanie okruhu je podmienené prechodom od socialistického realizmu k pluralitnejšej podobe literárnej modernosti. Výraznú úlohu zohrali univerzitné a regionálne kultúrne centrá, literárne časopisy a festivaly poézie. Poety „trnavského“ kruhu spája cit pre mestskú senzibilitu, imaginatívny experiment, subjekt s existenciálnou expozíciou a výrazný nárok na autorské gesto ako estetickú aj občiansku výpoveď.
Inštitucionálne a mediálne zázemie
Okrem regionálnych klubov a čitateľských pódií bol rozhodujúci periodický priestor (literárne časopisy a edície), ktorý otvoril publikačné možnosti pre nové rukopisy a diskusie. Prechod poézie z knižného média na javisko (autorské čítania, recitačné večery) posilnil performatívny rozmer textu a zaviedol hlas ako organizačný princíp významu.
Personálny okruh a profilácia
„Skupinu“ netvorí pevne kodifikovaný zoznam mien; v histórii literatúry sa opakovane uvádzajú autori viazaní k Trnave a západnému Slovensku, ktorí v danom období zdieľali príbuzné estetické záujmy (modernistická obraznosť, experiment s voľným veršom, civilná metaforika, existenciálna téma, erotická a mytologická imaginácia). Charakteristickým znakom je kolektívny ráz inovácie bez uniformity štýlu: jednotlivé poetiky sa odlišujú prácou s metaforou, rytmom, syntaxou a intertextom, no zdieľajú sklon posúvať hranice konvenčného výrazu.
Estetické princípy: obraznosť, mýtus, telesnosť
- Obrazotvornosť a sémantická kondenzácia: básnické obrazy s vysokou mierou napätia medzi abstrakciou a konkrétnosťou, prekvapivé metonymické prechody, juxtapozície a synestézie.
- Mytopoetické vrstvenie: archaické, biblické a stredoeurópske kultúrne kódy pretavené do osobnej mytológie mestského subjektu.
- Telesnosť a eros: prepojenie telesnej skúsenosti, zmyslovosti a etickej naliehavosti; erotický motív ako pravdivostný test jazyka.
Forma a jazyk: voľný verš, syntax a intonácia
V oblasti formy sa presadzuje voľný verš s premenlivým interpunkčným režimom, anizochrónny rytmus a zámlky (pauzy) ako významonosné gestá. Syntax je uvoľnená, neraz parataxná, s dôrazom na intonáciu a dychovú frázovosť. Lexikálna rovina kombinuje civilnú slovnú zásobu s kultúrnymi alúziami, čím vzniká kontrapunkt medzi konkrétnym detailom a symbolickým horizontom.
Intermediálnosť a vizuálne cítenie
Trnavský okruh inklinuje k intermediálnosti: text komunikuje s výtvarným gestom (typografia, biela plocha, vizuálne členenie), s hudobným princípom (refrén, repetičné figúry) i s javiskom (hlas, pohyb). Tieto presahy posilnili neskoršiu kompatibilitu s poetikou performancie a autorského čítania, ktorá je dnes samozrejmosťou festivalovej scény.
Filozofický podtón: existenciálna expozícia a etika hlasu
Základným ideovým napätím je konfrontácia subjektu s dejinami a s limitmi jazyka. Slovo má nielen estetickú, ale aj etickú povahu: je svedectvom, v ktorom sa krásno a pravdivosť navzájom kontrolujú. Táto vnútorná etika hlasu je jedným z najtrvalejších odkazov okruhu pre súčasnosť.
Recepcia a kritické rozhrania
Recepcia oscilovala medzi nadšením z formálnej invencie a podozrievavosťou voči „temnosti“ či „privátnemu mýtu“. Kritika rozlišovala medzi programovou uzavretosťou a otvorenou poetikou, pričom trnavský okruh sa presadil ako laboratórium jazykových a obrazných možností. V zásade platí, že jeho význam sa potvrdzoval s každou nasledujúcou generáciou básnikov.
Vzťah k tradícii 19. storočia: kontinuita a diskontinuita
Napriek periodizačnému posunu zostáva živý dialóg s 19. storočím: téma národnej identity sa transformuje do existenciálneho občianstva, rétorická monumentalita do intimity a sebareflexie, sylabotonický kánon do voľného verša. Kontinuita je v pasovaní sa s „veľkými“ témami (jazyk, spoločenstvo, história), diskontinuita v prostriedkoch – miesto kolektívnej deklarácie nastupuje osobná „mikrologia“ sveta.
Trnavská poetika a súčasné tendencie
V poetike 21. storočia možno vystopovať viaceré línie nadviazania: intertextovosť, intermediálnosť, prekarizovaný subjekt a urbánna senzibilita. Súčasná poézia rozvíja „trnavský“ dôraz na detail a etiku hlasu, pridáva však digitálnu skúsenosť, environmentálnu úzkosť, feminínne perspektívy a queer čítania. Voľný verš preberá funkcie kadencie rozprávania, niekedy siaha po prozaickej vete, inokedy po vizuálnej skladbe na stránke.
Poetika súčasnosti: performatívnosť, hlas a publikum
Scénické čítania, slam, podcasty a multimediálne prezentácie posunuli báseň z knihy do performančného ekosystému. Tým sa naplnil jeden z dávnych trnavských impulzov: chápať báseň ako udalosť, nie iba artefakt. Súčasná poetika tak preberá a rozširuje hlasové a telesné rozmery básne, ktoré trnavský okruh anticipoval.
Tematické polia: mesto, intímne dejiny, kultúrna pamäť
- Mesto: nie je len kulisou, ale metódou videnia; urbanita generuje fragmentárnosť a koláž.
- Intímne dejiny: rodina, telo, každodennosť – protiopatrenie voči veľkým naratívom.
- Kultúrna pamäť: citácie, prepísania, preklady – text sa chápe ako sieť.
Jazyková práca: od metafory k montáži
Súčasná poézia – aj vďaka odkazu trnavského okruhu – legitimizovala montáž, archivovanie a kurátorstvo slov ako básnické postupy. Metafora už nie je jediným nosičom napätia; konkurujú jej katalóg, záznam, prepis a rétorika ticha. Zmysel sa tvorí v prechodoch, prieramoch a negatívnych priestoroch textu.
Metodologické implikácie pre výskum
Analýza „trnavskej“ poetiky vyžaduje kombináciu blízkeho čítania s kultúrnou a mediálnou hermeneutikou. Dôležitá je práca s archívmi (rukopisy, periodiká, nahrávky), mapovanie sietí (kto s kým a kde publikoval/performoval) a komparácia v stredoeurópskom rámci (poľská a česká neoavantgarda, výtvarná poézia, konceptuálne tendencie).
Pedagogické a kurátorské stratégie
- Seminár blízkeho čítania: práca s rytmom, pauzou a intonáciou v autorskom prednese.
- Intermediálny workshop: báseň ako vizuálno-zvuková udalosť (typografia, hlas, zvuk).
- Kurátorstvo cyklu čítaní: prepojenie generácií; text + performancia + diskusia.
Odkaz a otvorené otázky
Odkaz trnavského okruhu nespočíva v jednom „štýle“, ale v metóde rizika – ochote prekračovať konvencie a overovať nosnosť básnického gesta v meniacich sa spoločenských podmienkach. Otvorené zostávajú otázky kanonizácie (ako udržať pluralitu bez nivelizácie), edičnej politiky (ako sprístupňovať archívy) a vzdelávania (ako učiť čítať živú báseň).
Zhrnutie
„Trnavská skupina“ ako voľný modernistický uzol položila v slovenskej poézii základy pre intermediálne, performatívne a eticky exponované chápanie básnického textu. Hoci periodizačne nepatrí do 19. storočia, vedie s ním produktívny dialóg: osvojuje si jeho veľké otázky, no rieši ich inými prostriedkami. Poetika súčasnosti nadväzuje najmä na jej prácu s hlasom, mestom, intertextom a archívom – a posúva ich do digitálneho a postmediálneho horizontu, v ktorom je báseň rovnako udalosťou ako textom.
