Čo je realizmus a kde sa vzal
Realizmus je umelecký smer a širší estetický postoj 19. storočia, ktorý zdôrazňuje verné, neidealizované zobrazenie skutočnosti. Vzniká približne v 40.–50. rokoch 19. storočia vo Francúzsku ako reakcia na sentimentalitu a heroizáciu romantizmu i na akademické kánony neoklasicizmu. Opiera sa o dobové intelektuálne prúdy – pozitivizmus, empirickú vedu, sociológiu a rastúci záujem o modernú spoločnosť, priemysel a všedný život.
Filozofické a spoločenské východiská
- Pozitivizmus a empirizmus: viera v poznanie vychádzajúce z pozorovania; umenie má „svedčiť“ o realite, nie ju mytizovať.
- Industrializácia a urbanizácia: nové témy – robotníci, predmestia, železnice, trh, dedinská práca bez idyly.
- Demokratizácia verejného života: rozšírenie publika, tlače a salónov; umenie vstupuje do spoločenskej diskusie.
Charakteristické znaky realistického zobrazenia
- Tematika „tu a teraz“: každodennosť, sociálne vrstvy „bez príbehu“ (roľníci, remeselníci, robotníci, meštania).
- Neidealizujúci pohľad: odmietanie historických a mytologických masiek; dôraz na fyzickú prítomnosť a faktúru.
- Optická vernosť a observácia: štúdium svetla, materiálu, proporcií, anatómie; častý priamy plein air.
- Kompozícia bez hierarchie: „veľké“ formáty pre „malé“ témy (Courbet), frontálne radenie figúr, horizont ako pevný mierový bod.
- Paleta a svetlo: tlmené zemité tóny, prirodzené denné svetlo, práca s atmosférou a počasím.
Realizmus vs. naturalizmus a romantizmus
| Kategória | Realizmus | Naturalizmus | Romantizmus |
|---|---|---|---|
| Prístup | Verné, kritické zobrazenie spoločnosti | „Vedecké“ pozorovanie, determinizmus, často chladná deskripcia | Emócia, subjektivita, výnimočné situácie |
| Tematika | Každodennosť, sociálne vrstvy | Okrajové javy, fyziologickosť | Hrdinovia, príroda ako metafora, historické mýty |
| Estetika | Neidealizovaná pravdivosť | Extrémna presnosť, „laboratórnosť“ | Dramatické kontrasty, patos |
Francúzske jadro: Courbet, Millet, Daumier a Barbizon
- Gustave Courbet: programovo vyhlásil, že maľuje len to, čo vidí. Pohreb v Ornans (1849–50) povýšil provinčnú realitu na monumentálny formát; Rozbíjači kameňa (1849) sprítomňovali tvrdú manuálnu prácu.
- Jean-François Millet: roľnícke motívy (Zberačky kláskov, Angelus) bez idylizácie, s úctou k práci a rytmu krajiny.
- Honoré Daumier: satirické litografie a maľby (Trieda tretej triedy), kritika buržoáznej spoločnosti, expresívna figúra.
- Barbizonská škola: Théodore Rousseau, Charles-François Daubigny, Camille Corot – dôsledné plein air, atmosférické krajiny ako empirická štúdia prírody; most k impresionizmu.
Východoeurópsky a ruský kontext: Peredvižnici
Skupina Peredvižnikov (Putovníci) od 1870 organizovala putovné výstavy po Rusku a pestovala sociálny realizmus s národnou tematikou. Ilja Repin (Ťahači lodí na Volge) či Vasilij Perov zobrazovali sociálne napätie, morálne dilemy a psychologickú hĺbku portrétu.
Stredná Európa a slovenské súvislosti
- České prostredie: sociálne a národné akcenty v 2. polovici 19. storočia; prechod k impresionizmu nesie realistickú bázu štúdia svetla a motívov (žánrové scény, krajina).
- Slovensko (v širšom uhorskom kontexte): Dominik Skutecký (napr. Trh v Banskej Bystrici) spája realistické pozorovanie s impresívnou svetelnosťou; Ladislav Mednyánszky často prechádza od realistickej štúdie k lyrizmu a symbolickému ladeniu, no základom je priamy zrak a sociálny cit pre „ľudí na okraji“.
Realizmus v grafike, soche a fotografii
- Grafika: litografie a drevoryty otvárajú cestu masovej vizualite (Daumier, Doré); reportážny potenciál posilňuje sociálnu kritiku.
- Socha: Constantin Meunier – robotnícke typy; Auguste Rodin síce prekračuje realizmus k modernému expresu, ale vychádza z pravdivosti pohybu tela a povrchu.
- Fotografia: daguerrotypia a následné techniky (Nadar, Fenton) definujú novú optiku reality; maľba reaguje akcentom na svetlo a okamih.
Ikonografia a žánre realistického umenia
- Žánrová scéna: domáce interiéry, trhy, hostince, dielne – bez idealizačného filtra.
- Krajina a veduta: environment bez alegórií; konkrétne miesta, presné svetelné situácie, ročné obdobia.
- Portrét: psychologická pravdivosť, sociálna charakterizácia, dôraz na vek a pracovné znaky tela.
- Sociálne motívy: chudoba, práca, detstvo, migrácia; etická výzva pre diváka.
Techniky, materiály a pracovné postupy
- Plein air a štúdia z natura: mobilné stojany, menšie formáty štúdií, rýchle zachytenie atmosféry.
- Podmaľby a vrstvenie: tenké lazúry, „alla prima“ v závislosti od autora; faktúra podporuje materiálovosť.
- Kresba ako jadro: presná kontúra, modelácia objemu šrafúrou; prípravné skicáre ako archív pozorovania.
Realistická kritika spoločnosti a etický rozmer
Realizmus nie je len „opis sveta“, ale aj jeho kritické čítanie. Zdôrazňuje etiku pozorovania – dôstojnosť zobrazených, pravdivosť prostredia, odmietanie senzácie. V dialógu s tlačou a literatúrou (Balzac, Flaubert, Zola; Tolstoj, Dostojevskij) formuje citlivosť pre sociálnu spravodlivosť a každodennú realitu.
Prechody k modernizmu: impresionizmus a „moderné“ témy
Impresionizmus (Manet, Monet, Degas) vyrastá z realistickej observácie svetla a mesta, no mení dôraz z „čo“ na „ako“. Moderné maliarstvo zachováva realistický predmet (ulice, kaviarne, železnice), ale rozkladá ho opticky a farebne; zrodí sa pluralita štýlov od postimpresionizmu po expresionizmus.
20. storočie: sociálny realizmus a regionality
- Sociálny realizmus: Spojené štáty (Ashcan School, neskôr New Deal muralizmus), Británia (Mass Observation), stredná a východná Európa s dôrazom na prácu a mesto.
- Socialistický realizmus (odlišný ideologický model): normatívny štýl oficiálneho umenia v totalitných režimoch – nahrádza kritický postoj schematizovanou heroizáciou; nie je totožný s historickým realizmom 19. storočia.
Recepcia, inštitúcie a trh
- Salóny a jury: konflikt medzi akademickým vkusom a realistickou témou; alternatívne výstavy a „nezávislí“ formujú novú infraštruktúru umeleckého života.
- Zberateľstvo a múzeá: postupné prijatie realistov do kánonu; verejné zbierky ako nástroj kultúrnej pamäti.
- Kritika a teória: Baudelaire, Champfleury a neskôr sociálna história umenia rozvíjajú jazyk na opis „obyčajného“ ako umeleckej hodnoty.
Metodika analýzy realistického diela
- Ikonografia a kontext: kto/čo je zobrazené, v akej spoločenskej situácii, s akým postojom autora.
- Štýl a technika: práca so svetlom, farbou, faktúrou; prítomnosť priameho pozorovania vs. ateliérova konštrukcia.
- Kompozícia a mierka: monumentalizácia všednosti? horizonty, osi, rytmus, hmoty.
- Recepcia a účinok: dobové reakcie, neskoršie interpretácie, etické a politické dôsledky zobrazenia.
Vybrané diela a orientačná chronológia
- 1849–50: Courbet – Pohreb v Ornans (manifest „veľkej“ každodennosti).
- 1857: Millet – Zberačky kláskov (sociálna citlivosť bez sentimentu).
- 1862–64: Daumier – Trieda tretej triedy (kritika moderného cestovania a triednych rozdielov).
- 1870–73: Repin – Ťahači lodí na Volge (psychológia a kolektívna námaha).
Dedičstvo realizmu v súčasnosti
Fotografický dokument, new topographics, konceptuálne prístupy k archívu a datafikačným reprezentáciám nesú realistickú ambíciu „opisovať svet“ v nových médiách. V maľbe a soche pretrváva postrealizmus – dôsledná observácia, ktorá zohľadňuje digitálnu optiku, sociálne médiá a antropocén.
Realizmus zmenil definíciu umeleckej hodnoty: predmetom veľkého umenia sa stala neidealizovaná prítomnosť. Dôraz na empirické pozorovanie, etickú zodpovednosť zobrazenia a spoločenskú relevanciu otvoril cestu modernému umeniu i vizuálnym kultúram 20. a 21. storočia. Jeho trvalým odkazom je presvedčenie, že pravdivé videnie dokáže formovať citlivosť spoločnosti a rozširovať jej porozumenie pre „bežný“ život.
