Historický a ideový kontext
Klasicizmus a osvietenstvo predstavujú dva tesne prepojené kultúrne a intelektuálne prúdy európskej novovekej modernity približne od druhej polovice 17. do konca 18. storočia. Klasicizmus je predovšetkým estetická a poetologická norma, ktorá sa vracia k antickým vzorom a kladie dôraz na racionálny poriadok, mieru a harmonickú formu. Osvietenstvo je širšie filozoficko-spoločenské hnutie zamerané na kritickú reflexiu tradície, emancipáciu rozumu a vedeckého poznania, reformu inštitúcií a rozšírenie vzdelanosti.
Oba smery stoja na presvedčení, že svet je poznateľný a človek zodpovedný: rozum (ratio) má osvetľovať predsudky, kontrolovať vášne a viesť k občianskej cnosti. Tieto ambície sa premietajú do literatúry ako do média racionálnej argumentácie, mravnej výchovy a estetického poriadku.
Terminologické vymedzenie a diferenciácie
- Klasicizmus: poetologický kánon čerpajúci z antiky (Horatius, Aristoteles), zdôrazňujúci jednotu, jasnosť, pravdepodobnosť a decorum; vrcholí vo francúzskom klasicizme 17. storočia a pretrváva v 18. storočí ako normatívny model.
- Neoklasicizmus: obnovy klasicistických princípov v rôznych obdobiach (18. stor. aj neskôr), často so silným akademickým a didaktickým akcentom.
- Osvietenstvo (Aufklärung, Enlightenment, Lumières): intelektuálne hnutie s dôrazom na empirizmus, kriticizmus, prirodzené práva a spoločenskú zmluvu; v literatúre sa prejavuje pestrosťou žánrov – od esejistiky po filozofický román a občiansku drámu.
Estetické princípy klasicizmu
- Imitatio a mimesis: napodobňovanie prírody cez racionálne filtrované antické vzory; pravdepodobnosť a všeobecnosť nad individuálnou výstrednosťou.
- Decorum: primeranosť štýla, postáv a situácií; hranice medzi vysokým a nízkym žánrom.
- Pravidlo troch jednot: jednota miesta, času a deja (najmä v tragédii) pre zvýšenie vierohodnosti a účinku.
- Harmónia a miera: jasnosť kompozície, symetria, vycizelovaný jazyk, kontrolovaná obraznosť.
Poetika a žánrový systém
Vysoké žánre – tragédia, óda, epos – sú nositeľmi vznešených tém (ctnosť, štát, osud). Nízke žánre – komédia, satira, idyla – tematizujú bežný život a spoločenskú kritiku. V 18. storočí sa tento prísny rebríček uvoľňuje: vznikajú meštianska dráma, filozofický román, cestopis, epistolárny román, periodická esej a heroikomický epos.
Francúzsky klasicizmus a osvietenstvo
- Corneille a Racine: modelová tragédia s dôrazom na konflikt cti a vášne, kauzalitu deja a rétorickú disciplínu.
- Molière: komédia mravov (Tartuffe, Misantrop) odhaľujúca pokrytectvo a spoločenské pózy; vyváženie morálneho posolstva a komickej typizácie.
- Boileau: normatívna poetika (L’Art poétique) kodifikujúca klasicistické zásady, vplyvná naprieč Európou.
- Osvietenci: Voltaire (filozofická satira Candide), Diderot (encyklopedizmus, meštianska dráma Paradox o herci – esejisticky), Montesquieu (Duch zákonov, listový román Perzské listy), Rousseau (prirodzenosť, spoločenská zmluva, v literatúre aj citová introspekcia). Francúzske osvietenstvo prepojuje literárnu estetiku s politicko-spoločenskou kritikou.
Anglická literatúra: od neoklasicizmu k satire a románu
- John Dryden a Alexander Pope: neoklasicistická poetika (elevovaná dikcia, heroikomika, pravidelný verš – dvojveršie), racionálna korekcia vkusu, An Essay on Criticism, The Rape of the Lock.
- Jonathan Swift: satirická próza (Gulliverove cesty) ako moralistická optika na ľudské slabosti a politiku.
- Daniel Defoe a zrod realistického románu (Robinson Crusoe), Samuel Richardson (epistolárny román, sentimentalita, morálna formácia čitateľa), Henry Fielding (rozprávačská irónia a spoločenský román).
- Joseph Addison a Richard Steele: periodická esej (The Spectator) formuje verejnú mienku, kultivuje meštianske čitateľstvo.
Nemecké osvietenstvo (Aufklärung)
- Lessing: dramatik a teoretik; Emilia Galotti (meštianska tragédia), Minna von Barnhelm (komédia), Hamburská dramaturgia (kritika rigidného klasicizmu, dôraz na etický účinok drámy).
- Wieland, Klopstock, Gellert: prepojenie morálnej didaktiky s estetickým experimentom; v poézii pobožná ušľachtilosť i klasicistická forma.
- Intelektuálne zázemie: Leibniz, Wolff; neskôr most k sentimentalizmu a preromantizmu (Sturm und Drang) pri zachovaní racionálnej argumentácie.
Talianske, španielske a ruské prúdy
- Taliansko: Metastasio – klasicistická opera seria (libretistika s dôrazom na afekt a symetriu kompozície), literárna normotvorba akadémií.
- Španielsko: neoklasicistická reforma drámy (kritika barokovej komplikovanosti), v esejistike a satirickej próze dôraz na spoločenskú korekciu.
- Rusko: Lomonosov, Deržavin (óda), Fonvizin (satirická komédia Brigadir, Nedorosľ) – spojenie klasicistickej formy s osvietenskými ideami modernizácie.
Filozofické piliere osvietenstva
- Empirizmus a racionalizmus: Locke (tabula rasa, skúsenosť), Hume (skepticizmus), napätie i syntézy s racionálnou tradíciou (Descartes, Leibniz).
- Prirodzené práva a spoločenská zmluva: Hobbes, Locke, Rousseau; literatúra reflektuje občiansku cnosť, slobodu tlače, kritiku tyranie.
- Encyklopedizmus: systematizácia poznania (Diderot, d’Alembert) ako kultúrny projekt; v literatúre dôraz na didaktické a popularizačné žánre.
Jazyk, štýl a rétorika
Klasicistický štýl pestuje čistotu, ekonomiku a jasnosť výrazu; preferuje pravidelný verš, symetriu období, ustálenú metaforiku a antické tropy. Osvietenská próza rozvíja esej, list, dialóg, pamflet a žurnalistiku – žánre rýchlej verejnej komunikácie, schopné zasiahnuť rastúce meštianske publikum. Rétorika slúži na racionálne presviedčanie, irónia a satira na odkrývanie predsudkov.
Divadlo: od dvorského modelu k meštianskej dráme
Tragédia udržiava kánon vysokého štýlu a psychologickú disciplínu; komédia mravov mapuje pokrytectvo, márnivosť, módu a rodinné napätia. V 18. storočí vzniká meštianska dráma a občianska tragédia, ktoré vyvádzajú hrdinstvo z paláca do občianskeho priestoru a tematizujú morálne dilemmy strednej vrstvy.
Próza: román, satire, filozofický experiment
- Filozofický román a poviedka: ideové tézy sa testujú na fiktívnych príbehoch (Voltaire, Diderot).
- Pikareskná a cestopisná tradícia: mobilita hrdinu umožňuje satirickú sondáž inštitúcií a mravov (Swift, Defoe).
- Epistolárny a sentimentálny román: psychologická introspekcia a morálna formácia čitateľa (Richardson) pri zachovaní didaktického rámca.
- Periodická esej a publicistika: dôležité médium sociálnej normotvorby a literárnej kritiky (Addison, Steele, Johnson).
Poézia: od ódy k heroikomike
Poetika udržuje silnú väzbu na klasické formy (óda, elegia, didaktická báseň). Zároveň rastie obľuba heroikomického eposu, ktorý spája vznešenú formu s „nízkym“ predmetom (Pope), čím poukazuje na konvencie a spoločenské paradoxy.
Literárna kritika a teória
Popri normotvornej poetike (Boileau) sa rozvíja kritická esej, divadelná reflexia (Lessing), lexikografické a encyklopedické projekty. Kritika sa stáva nástrojom kultivácie vkusu i verejného diskurzu – presúva autoritu z dvora do „republiky listov“ a novinovej sféry.
Spoločenský dosah a politické implikácie
Osvietenská literatúra sa podieľa na formovaní moderných politických pojmov (sloboda, rovnosť, verejnosť). Vplyv na reformné hnutia a revolučné udalosti (americká a francúzska revolúcia) sa odráža v žánroch pamfletu, politickej poézie či občianskej drámy. Klasicistická disciplína formy v tejto atmosfére slúži ako prostriedok racionalizácie vášní.
Recepcia v strednej a východnej Európe
Modely francúzskeho a nemeckého klasicizmu a osvietenstva sa adaptujú cez akadémie, preklady a periodiká. Vzniká jazyková kodifikácia, normatívne básnické učebnice a dráma s morálnym poslaním; literatúra sa prepája s reformou školstva a právneho systému.
Napätia a limity
- Norma vs. originalita: klasicistická kánonickosť môže brzdiť individuálny výraz; osvietenstvo čelí obvineniu z racionalistického redukcionizmu.
- Vznešené vs. nízke: prelamovanie žánrových hraníc otvára cestu meštianskym a hybridným formám, ktoré následne predznamenávajú romantizmus.
- Univerzalizmus vs. lokálnosť: univerzálne princípy sú testované v konkrétnych národných tradíciách a sociálnych podmienkach.
Prechod k romantizmu a dlhodobé dedičstvo
Koncom 18. storočia sa zosilňuje dôraz na cit, imagináciu a historickú individualitu – romantizmus spochybňuje normatívne obmedzenia, no preberá osvietenské expertné nástroje (kritiku, filológiu, historizmus). Dedičstvom klasicizmu ostáva kult formy, jasnosti a argumentácie; dedičstvom osvietenstva je idea verejného rozumu, ľudských práv a literatúry ako sociálnej praxe.
Typické motívy, tropy a figúry
- Satira a irónia: demaskujú predsudky, módnu afektovanosť, dogmy a korupciu.
- Alegória a exemplum: príbeh slúži ako model racionálnej úvahy alebo mravnej lekcie.
- Rétorická symetria: parallelizmus, antitéza, periodický štýl, epigramatická pointa.
Metodologické poznámky k výskumu
Štúdium klasicizmu a osvietenstva kombinuje poetologickú analýzu (pravidlá, formy, žánre) s intelektuálnou históriou (filozofické kontexty), dejinami médií (periodiká, kníhkupectvá, salóny) a sociológiou literatúry (publikum, cenzúra, patronát). Dôležitá je aj komparatistika – transnárodné prúdenie textov cez preklady a kritiku.
Klasicizmus a osvietenstvo spoluvytvárajú európsku modernitu: prvý stabilizuje formu a kultivuje vkus, druhé rozširuje horizont rozumu a občianskej slobody. Literatúra sa stáva nástrojom verejnej diskusie, výchovy a reformy – a zároveň laboratóriom, kde sa testuje rovnováha medzi rozumom, citom a spoločenskou zodpovednosťou. Porozumenie týmto prúdom je kľúčové pre čítanie nielen 18. storočia, ale aj celej neskoršej literárnej a kultúrnej tradície.
