Historické východiská a dobový kontext
Kodifikácia spisovnej slovenčiny prešla v 18. a 19. storočí dvoma kľúčovými fázami: bernolákovskou a štúrovskou. Bernolákovská slovenčina bola výsledkom úsilia katolíckeho intelektuálneho okruhu konca osvietenstva a raného národného obrodenia, zatiaľ čo štúrovská slovenčina vyrástla z romantického národného hnutia so silnou ideovou väzbou na demokratizáciu kultúry a komunikácie. Obe normy sledovali základný cieľ – poskytnúť Slovákov jednotný spisovný jazyk – no líšili sa v jazykovej báze, normotvorných princípoch, pravopise i v sociálno-konfesijnom prijatí.
Jazyková báza: dialekty a ich výber
Bernolákovská slovenčina vychádzala predovšetkým zo západoslovenských (trnavských) nárečí s istými nivelizačnými zásahmi. Zvolenie západnej bázy bolo motivované kultúrno-inštitucioným centrom (Trnava) i osobnou skúsenosťou kódifikátora.
Štúrovská slovenčina sa oprela o stredoslovenské nárečia (najmä liptovsko-turčiansko-oravský pás), ktoré sa vnímali ako „stred“ systému a zároveň najzrozumiteľnejšie celonárodne. Tento výber mal ambíciu preklenúť konfesijné i regionálne rozdiely.
Normotvorné princípy a cieľová funkcia
- Bernolák: zásada fonetickej (fonologickej) písomnosti – „píš, ako vyslovuješ“. Cieľom bola jednoduchosť a didaktická účelnosť pre katechézu, náboženskú literatúru, popularizačné a praktické texty.
- Štúr: tiež fonologické východisko (v prvotnej kodifikácii), ale s dôrazom na jazykovú jednotu a národnú reprezentáciu v svetskej literatúre, publicistike a politike. V reforme Hodžu a Hattalu (1851) sa princíp zmiernil v prospech mierne etymologizujúcej pravopisnej regulácie.
Graféma a pravopis: hlavné kontrasty
Bernolákov pravopis bol konzistentne fonetický; používal osobitný súbor diakritík a grafém na čo najvernejšie zachytenie výslovnosti západoslovenskej bázy. Štúrova prvotná norma sa taktiež opierala o výslovnosť stredoslovenskej bázy, no neskoršia hodžovsko-hattalovská reforma (1851) zaviedla prvky etymológie a historizácie pravopisu (napr. diferencovanie i/y), čím sa štandard stabilizoval a získal vyššiu kontinuitu s ostatnými slovanskými tradíciami.
| Oblasť | Bernolákovská slovenčina | Štúrovská slovenčina (1840s) → po r. 1851 |
|---|---|---|
| Základ | Západoslovenská báza | Stredoslovenská báza |
| Princíp | Fonetický pravopis | Fonetický základ → doplnený etymologizáciou |
| i/y | Bez systémového rozlíšenia i/y | Po r. 1851 normované rozlíšenie i/y |
| ô (diftong) | Zachytenie podľa západnej výslovnosti, bez stabilnej grafémy „ô“ | Stredoslovenský diftong; ustálenie grafémy „ô“ (historicky „uo“ v raných štúrovských textoch) |
| ä | Fonetické používanie podľa výslovnosti | Raný širší výskyt → neskôr obmedzený na špecifické pozície |
| Š, Č, Ž… | Diakritické riešenia podľa vlastného systému | Stabilizácia v duchu stredoslovenskej fonetiky a porovnateľná s dneškom |
Fonetika a fonológia: systémové rozdiely
- Samohlásky a diftongy: Západoslovenské nárečia, na ktorých stál Bernolák, vykazovali iné kvantitatívno-kvalitatívne pomery než stredoslovenská báza Štúra. Stredoslovenský systém s diftongom uo (→ ô) sa stal reprezentatívny pre celonárodnú výslovnosť.
- Konsonantizmus: Mäkké ď/ť/ň a skupiny dz, dž sú v oboch normách zachytené, no grafické riešenia a frekvencia sa líšili podľa dialektovej bázy a pravopisu.
- Prízvuk: Obe sústavy rátali s fixovaným prízvukom na prvej slabike, rozdiely boli skôr v ortografickej reprezentácii kvantity a kvality vokálov.
Morfologické a tvaroslovné odlišnosti
Rozdiel dialektovej bázy prenikol do tvaroslovia – najmä vo flexii podstatných mien, adjektív a slovies:
- Substantíva: Odchýlky v genitíve a datíve plurálu, ako aj v koncovkách ženského rodu, odrážali regionálne špecifiká (napr. odlišné jednotiace tendencie pri stredoslovenskej báze).
- Adjektíva a zámená: Stredoslovenské tvary (napr. „ktorý“, „tento“) sa presadili ako neutrálnejšie celonárodné; bernolákovské riešenia niesli západný ráz.
- Slovesá: Diferencie v tvare 1. os. pl. a 3. os. pl., ako aj v infinitívnych koncovkách, boli ovplyvnené dialektovým základom (napr. kolísanie -ť vs. -t, rozvrh -me/-mej ap.).
Skladba (syntax) a štylistika
V skladbe nie sú rozdiely tak viditeľné ako vo fonike a morfológii. Bernolákovská norma inklinovala k tradičnej barokovo-klasicistickej štýlovej výstavbe (prehľadná periodicita, katechetický štýl), zatiaľ čo štúrovská narástla v romantickej publicistike, poézii a historizujúcich žánroch, čo prinieslo väčšiu variabilitu súvetí, expresivitu a dynamický slovosled.
Lexika a terminológia
Bernolákovci vytvárali rozsiahlu terminologickú základňu pre náboženskú prax, školské texty a popularizačnú literatúru; dielo Slowár (vydaný posmrtne) bolo lexikografickým vrcholom tohto úsilia. Štúrovci rozvíjali svetskú lexiku – občiansko-politické, kultúrne a literárne názvoslovie – a rozšírili slovnú zásobu v novinárčine a literatúre. V oboch prúdoch nachádzame purizačné tendencie (odklon od nadmerných bohemizmov či germanizmov), no s odlišnými kritériami a cieľmi.
Konfesijný a sociálny rozmer prijatia
Bernolákovskú normu prijala výraznejšie katolícka inteligencia a farnosti; evanjelické prostredie dlhšie zotrvávalo pri biblickej češtine ako tradičnom kultúrnom jazyku. Štúrovská norma cielila na nadkonfesijné zjednotenie a postupne prenikla naprieč spoločenskými vrstvami vďaka národnému hnutiu, školstvu, spolkom a masovo čítanej publicistike.
Institucionalizácia a kodifikačné diela
- Bernolák: vedecké práce o písme a gramatike, normatívna gramatika a veľký slovník, sieť autorov a vydavateľov v katolíckom prostredí.
- Štúr: programové spisy obhajujúce stredoslovenskú bázu a praktické normovanie; neskoršie Hodža–Hattala stabilizovalo pravopis (i/y, systém diakritík, fixácia grafém) a pripravilo pôdu pre modernú spisovnú slovenčinu.
Kompatibilita s ostatnými slovanskými tradíciami
Bernolákov systém bol originálny, silne fonetický a menej previazaný s tradičnou filologickou praxou v strednej Európe. Štúrovská (po r. 1851 upravená) norma získala vyššiu filologickú kompatibilitu – najmä cez rozlíšenie i/y, ustálenie grafém, a tým aj lepšie premostenie k slovakistike a slavistike ako akademickým disciplínam.
Praktické dôsledky pre literatúru a školstvo
Bernolákovská slovenčina umožnila vznik prvej rozsiahlej katolíckej slovenskej literárnej produkcie a jazykových príručiek. Štúrovská slovenčina, s dôrazom na stredoslovenský základ, sa stala školským a administratívnym jazykom, prenikla do periodík a beletrie a poskytla univerzálnejšiu platformu pre národnú kultúru.
Typologické zhrnutie rozdielov
- Báza: západoslovenská (Bernolák) vs. stredoslovenská (Štúr).
- Princíp: konzistentne fonetický (Bernolák) vs. fonetický s neskorším etymologizovaním (Štúr → 1851).
- Pravopis: originálne diakritiky a grafémy (Bernolák) vs. stabilizované grafémy, diferencované i/y, ustálené ô (Štúr/Hattala).
- Fonetika: rozdielne rozvrhy vokálov a diftongov podľa bázy; stredoslovenské uo/ô sa štandardizovalo.
- Morfologia: koncovky a paradigmy reflektujúce príslušný dialektový základ.
- Sociológia jazyka: konfesiálne limitovaný dosah (Bernolák) vs. nadkonfesijné zjednotenie (Štúr) a širšia spoločenská akceptácia.
Dlhodobé dedičstvo a kontinuita k súčasnosti
Aj keď sa definitívnym základom modernej spisovnej slovenčiny stala štúrovská norma (v úpravách po r. 1851), bernolákovské dielo je fundamentom slovenskej jazykovedy a lexikografie a historickou predprípravou národného jazyka. Súčasná norma nesie stopy oboch tradícií: stredoslovenskú zvukovú bázu a stabilizujúce pravopisné prvky, no zároveň rešpekt k priekopníckemu fonetizmu a lexikografickej práci bernolákovcov.
Historické rozdiely medzi bernolákovskou a štúrovskou slovenčinou sa sústreďujú do troch rovín: dialektovej bázy (západ vs. stred), pravopisno-normatívnej filozofie (striktný fonetizmus vs. fonetizmus s etymologickým vyvažovaním) a sociálno-konfesijného dosahu (partikulárny vs. unifikačný). Výsledkom vývoja je súčasná spisovná slovenčina ako kompromis medzi prirodzenosťou výslovnosti a stabilitou písma, zakorenená v štúrovskej tradícii, no s vďačnosťou k bernolákovskému položeniu základov.
