Romantická ideológia a jazykový idealizmus: východiská a prepojenia
Romantická ideológia v stredoeurópskom 19. storočí spojila estetiku so spoločenským programom. V slovenskom kontexte nadobudla osobitý tvar v dielach Jána Kollára a Ľudovíta Štúra, ktorí obnovili a pretvorili pojem národa tak, aby sa stalo prirodzeným, kultúrnym i politickým subjektom. Jazykový idealizmus – presvedčenie, že jazyk je nositeľ pravdy, morálky a dejinného poslania – slúžil ako argumentačný pilier tohto programu. Poézia a kodifikácia jazyka neboli paralelné, ale vzájomne podmieňujúce sa aktivity.
Historický rámec: od osvietenstva k romantizmu
Na prelome 18. a 19. storočia pôsobia tri prúdy: osvietenský racionalizmus (norma, kodifikácia, školstvo), preromantická sentimentalita (cit, príroda, folklór) a politický nacionalizmus (emancipácia „malých“ národov v monarchiách). Bernolákova kodifikácia (1787) ustanovila západoslovenský základ katolíckeho prostredia; evanjelické komunity naďalej využívali bibličtinu (český jazyk Kralickej tradície). Práve napätie medzi „spoločným“ slovanským/cirkevným kódom a potrebou osobitnej slovenskej spisovnej praxe vytvorilo priestor pre Kollára a Štúra.
Ideológia romantizmu: organická jednota a duch národa
Romantická ideológia predpokladá, že národy sú organické celky s vlastným duchom (volksgeist), ktorý sa manifestuje najmä v jazyku a poézii. História sa chápe nie ako sled náhod, ale ako rozvíjanie špecifických možností národnej povahy. Poézia je v tomto rámci viac než estetický útvar: je „hlasom národa“, pamäťou a normotvornou inštanciou, ktorá určuje hodnoty a poslanie.
Jazykový idealizmus: jazyk ako prameň pravdy, morálky a kolektívnej identity
Jazykový idealizmus tvrdí, že jazyk neodhaľuje len fakty, ale aj hodnotový horizont komunity. Vzťah formy a obsahu je chápaný imanentne: aký jazyk, taká myseľ. Pre Kollára a Štúra jazyk nie je iba prostriedok komunikácie – je „sídlo bytia“ národa, a preto jeho kultivácia znamená kultiváciu samotného národa. Od týchto predpokladov sa odvíja jednak program zberu folklóru a poetickej tvorby, jednak program kodifikácie spisovnej normy.
Ján Kollár: poetika reciprocity a ideál slovanskej jednoty
Kollárova poéma/sonetový cyklus Slávy dcera vytvára mytopoetický priestor, v ktorom sa Slovanstvo javí ako kultúrny super-subjekt rozdelený do kmeňov, no duchovne jednotný. Kollár konštruuje „reciprocitu“ – horizont spolupráce a kultúrnej výmeny – ako protiváhu politickej fragmentácie. Jeho jazykový idealizmus má pan-národný rozmer: čeština a slovenčina sa v jeho horizonte prelínajú v pojme „československého“ literárneho priestoru. Poézia v tomto koncepte nielen reprezentuje národ, ale ho aj vzýva a performatívne vytvára.
Estetika Kollárovej vízie: mýtus, topografia a etická pedagogika
Kollár spája mýtus a morálku: spojnice medzi riekami, mestami a národmi vytvárajú „topografiu Slávie“ – mapu etických povinností a historickej pamäti. Lyrický subjekt je pútnikom aj učiteľom; čitateľa vedie k rozpoznaniu „vyššieho poriadku“ dejín. Jazyk je pritom médiom posvätnosti, ktoré povznáša jednotlivca k ideálu spoločenstva.
Ľudovít Štúr: národ tvoriaci sa cez jazyk
Štúrsky program vychádza z diagnózy: rozštiepenie kódov (bernolákovčina, bibličtina, regionálne variety) oslabuje politickú kapacitu Slovákov. Riešením je spisovná norma s centrálnoslovenským základom, ktorá bude sociálne inkluzívna naprieč konfesijnými a regionálnymi líniami. Symbolickým momentom je dohoda v Hlbokom (1843); následne Štúr publikuje zásadné texty gramatickej a štylistickej povahy (stred 40. rokov), ktoré kodifikujú tvaroslovie, slovotvorbu a pravopis. V 50. rokoch nasleduje Hodžovo–Hattalova úprava, ktorá stabilizuje normu.
Poézia a politika: rétorická architektúra národnej sebaprezentácie
Štúr si uvedomuje, že kodifikácia bez literárnej praxe zostane „mŕtvou literou“. Budovanie tlače, almanachov, básnickej a prozaickej produkcie je preto súčasťou jedného projektu. Jazyk je „ústavou“ imaginárneho politického subjektu: zjednocuje a dáva normy, výchovným pôsobením estetických diel formuje charakter a schopnosť kolektívnej akcie.
Romantická politika jazyka: medzi idealizmom a pragmatikou
Hoci sa oba projekty opierajú o idealistické presvedčenie, sú aj výrazne pragmatické. Kollár využíva poetický mýtus na budovanie nadregionálnej solidarity; Štúr prispôsobuje normu reálnemu jazykovému rozptylu a sociálnej báze. Ideológia romantizmu je teda nástrojom mobilizácie, nie eskapizmu: smeruje k školám, spolkom, čítarniam, tlači a občianskej participácii.
Jazyková norma ako etický záväzok
Jazyková norma sa chápe ako „sľub“, ktorý spája jednotlivcov s budúcim národom. Slová, štýl a rytmus sa stávajú meradlami charakteru. V tejto perspektíve je vulgarizmus nielen estetickým poklesom, ale aj občianskym deficitom. Jazykový idealizmus tak presahuje poéziu do etickej pedagogiky a politickej kultúry.
Slovesná ľudovosť a folklór: zdroj autentickosti
Romantici prehodnocujú „nízku“ ľudovú kultúru ako zdroj „vysokej“ národnej poézie. Zber piesní, prísloví a rozprávok je filologickou aj politickou prácou: kodifikovaná norma sa kalibruje podľa živého jazykového citu, zatiaľ čo diela čerpajú z kolektívnej obraznosti. Autenticita je kritériom estetickej hodnoty i národnej legitimity.
Konflikty a polemiky: jednota Slovanov vs. osobitosť Slovákov
Napätie medzi Kollárovou slovanskou reciprocitou a štúrovskou osobitosťou slovenčiny sa prejavuje v sporoch o pravopis, lexiku a literárny „jazyk spojenia“. Kým Kollár preferuje širší česko-slovenský literárny priestor, Štúr akcentuje samostatnú spisovnú bázu. Tieto polemiky však nie sú čisto lingvistické: vedú sa o horizont politickej reprezentácie a o architektúru kultúrnej autonómie.
Štylistické inovácie a poetické stratégie
- Elevácia štýlu: vznešený slovník, biblizmy, prorocké metafory legitimizujú „vyššie poslanie“ národa.
- Topografická poetika: rieky, mestá, pohoria tvoria graf rétorickej geografie (cesta ako iniciačný rituál).
- Epideiktická funkcia: chválospevy a lamentácie fixujú pamäť a normy konania (čo je hodné úcty, čo odsúdenia).
Filologická práca: gramatika, lexika, pravopis
Kodifikácia zahŕňa systematický opis morfológie, syntaxe a slovotvorby, tvorbu terminológie a zásady pre tvorenie novotvarov. Princípy: zrozumiteľnosť (funkčnosť v školách a administratíve), ekonomika (jednoduchosť pravidiel), kompatibilita (vzťah k ostatným slovanským jazykom) a estetika (hudobnosť, eufónia).
Recepcia a institucionalizácia
Štúrovská norma sa postupne presadzuje v literatúre, publicistike a školstve; po úprave v druhej polovici 19. storočia získava stabilitu. Kollárova poetika ostáva silným symbolickým kapitálom, ktorým sa legitimizuje nadnárodná spolupráca. Výsledkom je dvojitý zisk: štandardný jazyk pre vnútornú komunikáciu a mytologém spolupráce navonok.
Kritické aspekty: riziká teleológie a exklúzie
Romantická ideológia inklinuje k teleologickému čítaniu dejín a k homogenizácii identity. Hrozí marginalizácia regionálnych variantov, sociálnych dialektov a menšinových hlasov (ženy, remeselníci, inoverci). Jazykový idealizmus môže prechádzať do purizmu, ktorý obmedzuje prirodzený vývin lexiky. Tieto riziká sú imanentné, no vedomá filologická práca a pluralitná literárna prax ich môžu vyvažovať.
Komparatívny pohľad: Herder, Humboldt a stredoeurópsky model
Herderov dôraz na jazyk ako „organ národného ducha“ a Humboldtova idea vnútornej formy jazyka rezonujú v oboch projektoch. Stredoeurópsky model však pridáva politickú dimenziu: jazyk ako prostriedok konštituovania národa bez štátu. Odtiaľ aj výnimočná váha poetickej tvorby – literatúra supluje inštitúcie.
Dlhotrvajúce dôsledky: kultúrna sebaidentifikácia a modernizácia
V priebehu 19. a 20. storočia sa štandardná slovenčina stáva rámcom modernizácie: školstvo, vedecká komunikácia a masmediálna sféra sa opierajú o normu, ktorej jadro vzniklo v štúrovskom období. Kollárov univerzalistický horizont udržiava predstavu kooperácie malých kultúr tvárou v tvár veľkým impériám. Obe trajektórie dodnes formujú argumentačné schémy o „poslaní jazyka“ a „zodpovednosti literatúry“.
Metodologická poznámka: ako čítať romantický jazykový idealizmus dnes
Súčasná filológia pristupuje k romantickým textom ako k ideologickým aparátom i k estetickým objektom. Analýza sa pohybuje medzi interpretáciou mýtu, štýlu a rétoriky na jednej strane a sociolingvistickým skúmaním normalizačných procesov na strane druhej. Výzvou je čítať Kollára a Štúra ako tvorcov noriem i ako autorov textov, ktoré plodia afekt a budujú kolektívnu imagináciu.
Synergia poézie a normy
„Romantická ideológia“ a „jazykový idealizmus“ v slovenskom 19. storočí neboli abstraktnými doktrínami, ale praktickou technikou národotvorby. Kollárova poetická mytológia a Štúrova jazyková kodifikácia vytvorili dvojos – symbolický a normatívny – ktorý umožnil prechod od etnickej komunity k modernému kultúrnemu národu. Tento dvojos je živý, pokiaľ ho čítame kriticky: s vedomím jeho jedinečnej mobilizačnej sily i vnútorných limitov.
