Ján Kollár a Ľudovít Štúr

Jazyk a poézia ako piliere národnej identity

Otázka jazyka a jeho umeleckého vyjadrenia stála v 19. storočí v centre modernizačných procesov európskych národov. V slovenskom kultúrnom priestore sa kľúčovými postavami stali Ján Kollár (1793–1852) a Ľudovít Štúr (1815–1856). Obaja uvažovali o tom, ako jazyk a poézia formujú kolektívne vedomie, no volili odlišné stratégie: Kollár presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti a nadnárodnej kultúrnej komunikácie, kým Štúr uskutočnil kodifikáciu spisovnej slovenčiny a spojil jazyk s politickým programom národnej svojbytnosti. Tento článok porovnáva ich jazykové koncepcie, poetiky a kultúrne dopady v kontexte stredoeurópskeho romantizmu.

Historický kontext: národné obrodenie v Strednej Európe

V prvej polovici 19. storočia prebiehali v mnohonárodnej habsburskej monarchii procesy, ktoré spájali politické reformy s kultúrnym sebauvedomením. Jadro tvorili: (1) jazykové hnutia, ktoré kodifikovali spisovné normy; (2) romantické poetiky, kladúce dôraz na ľudovú tradíciu a emocionalitu; (3) politická artikulácia národných požiadaviek. Slovenský prípad bol špecifický dlhodobou diglosiou medzi biblickou češtinou (jazyk bohoslužby a vzdelancov), bernolákovčinou (katolícka kodifikácia) a živými stredoslovenskými nárečiami, ktoré Štúr premenil na základ celonárodného spisovného jazyka.

Ján Kollár: život, dielo a idey

Kollár bol evanjelický farár, filológ a básnik pôsobiaci najmä v Pešti a Budíne. Jeho osobná skúsenosť viacjazyčného mesta a medzikultúrneho prostredia sa pretavila do idey slovanskej vzájomnosti. Vnímal Slovákov ako súčasť širšieho slovanského spoločenstva a preferoval kultúrnu komunikáciu naprieč dialektmi a literárnymi jazykmi, pričom sám písal jazykovo „česko-slovensky“ (biblická čeština s prvkami slovenskosti).

Slávy dcera a poetika národného mýtu

Jeho reprezentatívnym dielom je cyklická básnická skladba Slávy dcera (v postupných verziách 1824–1832). Koncipovaná je ako putovanie lyrického subjektu cez európske i slovanské priestory a dejiny, spojené s alegóriou „Slávy“ – symbolu slovanstva. Kollár využíva petrarkistický sonet ako disciplínu tvaru, no napĺňa ho romantickým obsahom: historickou reflexiou, vlasteneckým pátosom a vizionárstvom. Výsledkom je národný epos v sonetovej mriežke, syntéza klasicistickej formy a romantickej idey.

Jazyková koncepcia

• Komunikačný pragmatizmus: preferencia vzdelaneckej češtiny ako mostu k českej literárnej tradícii a ako „nadnárodného“ média slovanskej kultúry.
• Vzájomnosť: podpora recipročného čítania a prekladov medzi Slovanmi (poľsky, česky, srbochorvátsky atď.), aby sa posilnila kultúrna masa.
• Jazyk a cit: poézia má prebudiť „cit národnosti“, nie len kodifikovať normu. Kollár verí v estetickú výchovu národa cez mýtus a históriu.

Ľudovít Štúr: kodifikátor a básnik politiky

Štúr bol pedagóg, publicista, politik a vedúca osobnosť štúrovskej generácie. Zásadným činom bola kodifikácia spisovnej slovenčiny (1843 dohoda na Hlbokém; 1846 gramatika a pravopisná sústava) na základe stredoslovenského nárečia. Jazyk sa stal nielen kultúrnym, ale i politickým nástrojom: platformou pre požiadavky občianskych práv, školstva a administratívnej praxe.

Poetika a estetická prax

Štúrovská poézia (Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a ďalší) rozvíja romantickú dikciu heroizmu, kolektívnej imaginácie a ľudovej piesňovosti. Štúr sám písal reflexívnu a občiansku lyriku, v ktorej jazyk – novokodifikovaná slovenčina – funguje ako performativita národa: už samotným používaním uskutočňuje jeho existenciu.

Jazyková koncepcia

• Autonómia: spisovná slovenčina ako viditeľná hranica politickej a kultúrnej samostatnosti.
• Norma a prax: dôraz na školské učebnice, noviny, literatúru i administratívu v slovenčine; jazyk ako infraštruktúra moderného života.
• Prepojenie s ľudovou kultúrou: integrácia piesňovej melódie, frazeológie a obraznosti do umeleckej poézie.

Kollár verzus Štúr: rozdielne stratégie tej istej ambície

Obaja sledovali rovnaký cieľ – posilnenie národnej identity – no volili iné cesty. Kým Kollár kládol dôraz na nadregionálnu integráciu Slovanov prostredníctvom vzdelaneckého jazyka a kultúrnej výmeny, Štúr presadzoval jazykovú suverenitu Slovákov ako predpoklad politickej artikulácie. V poetike sa to prejavilo takto:

• Forma: Kollár – sonetový cyklus s klasicistnou disciplínou; Štúrovci – širšie romantické formy, baladickosť, epicko-lyrické skladby, občianska elegia.
• Imagológia: Kollár – putovanie priestorom a dejinami slovanstva; Štúrovci – archetypálny zbojník, hrdina, ľudová bytosť, komunita.
• Jazyk: Kollár – kultúrna čeština s prvkami slovenskosti; Štúr – kodifikovaná stredoslovenská norma ako „hlas ľudu“ i elít.

Poézia ako laboratórium národa

Romantická poézia nebola len estetickým žánrom, ale sociálnou praxou. Básnik vystupoval ako tribún (hlas komunity) a mediátor (prepája tradíciu s modernitou). Kollár vytvára mytopoetickú mapu slovanstva, ktorá legitimizuje kultúrnu prítomnosť Slovákov v rozsiahlejšom priestore. Štúrovci zas cez jazykové performatívy – hymnické, mobilizačné a elegické texty – utvárajú komunitu používateľov novej normy a „učia“ ju čítať samú seba.

Estetika a metrika: medzi klasicizmom a romantizmom

• Kollár: metrická disciplína sonetu (italianizujúci model), rýmová precíznosť, alegoricko-symbolická výstavba cyklu, intertextualita (antika, biblia, renesancia).
• Štúrovská škola: dôraz na rečové rytmy, sylabotoniku prispôsobenú slovenčine, prienik ľudovej piesne do vyšších žánrov, amplifikácia obraznosti (príroda, osud, sloboda).

Jazyková politika a verejná sféra

Pre Kollára je jazyk nástrojom kultúrnej cirkulácie (preklady, časopisy, knižnice). Pre Štúra je jazyk nástrojom verejnej moci (škola, úrad, novinárstvo). Tieto prístupy sa nevyučujú ako protikladné, ale ako komplementárne fázy slovenského obrodenia: Kollár legitimizuje slovenský hlas v slovanskej polyfónii, Štúr mu dáva jasnú foneticko-gramatickú podobu a institucionálne zázemie.

Recepcia a vplyv

• Kollár ovplyvnil chápanie kultúry ako sietí: idea reciprocity podnietila mnohonárodný dialóg, prekladovú literatúru a vznik literárnych komparatistík.
• Štúr vytvoril infraštruktúru pre modernú slovenskú literatúru a verejnosť: noviny, školy, kazateľne a spolky prešli na slovenčinu, čo umožnilo demokratizáciu kultúrneho priestoru.
• Konflikty a dialógy: diskusie o norme (čeština vs. slovenčina; bernolákovčina vs. štúrovčina) viedli k postupnej konvergencii a k formovaniu štandardu, ktorý sa ďalej vyvíjal v 20. storočí.

Komparatívna tabuľka: základné parametre

Pramene a intertexty v tvorbe

Kollár čerpá z biblickej a antickej symboliky, renesančnej formy a moderného nacionalizmu; jeho texty často dialogizujú s európskymi cestopismi a vlastivednými žánrami. Štúrovci sa opierajú o folklór (piesňové motívy, paralelizmus), o modernú publicistiku a o reflexívne žánre (óda, elegia, balada), ktoré sa spájajú s politickou výzvou. Spoločným menovateľom je funkčná intertextualita – cudzie texty a motívy sa premieňajú na argumenty pre národnú vec.

Didaktické implikácie: ako učiť Kollára a Štúra dnes

• Kontextualizácia: prepojiť literárnu analýzu s jazykovedou, históriou a sociológiou národa.
• Komparácia verzií: sledovať úpravy v edíciách, vzťah medzi normou a poetikou.
• Intermediálne prístupy: práca s mapami putovaní (Kollár), s piesňovou melodičnosťou a rytmom (štúrovci).
• Kritická reflexia: diskutovať limity romantického nacionalizmu i jeho moderné interpretácie.

Modelový analytický postup pri interpretácii textu

1. Určenie jazykovej vrstvy: lexika (knižnosť/ľudovosť), syntaktické konštrukcie, metaforika.
2. Forma a metrum: sonetová disciplína vs. otvorené romantické formy; rýmové vzorce a ich funkcie.
3. Motívová sieť: sloboda, pamäť, láska–vlasť, putovanie, hrdinstvo, spoločenský záväzok.
4. Komunikatívna situácia: báseň ako výzva, modlitba, prísaha, elegia; performatívny účinok jazyka.
5. Recepčný horizont: dobový čitateľ vs. dnešný čitateľ; učebnicové kánony a ich transformácie.

Časté nedorozumenia a ich korekcia

• „Kollár odmietal slovenčinu“: nie; preferoval mostový literárny jazyk v mene slovanskej reciprocity a komunikácie.
• „Štúrovci ignorovali tradíciu“: naopak; prebrali ľudovú piesňovosť a prepojili ju s modernou politikou a školstvom.
• „Forma je druhoradá“: u oboch je forma strategická – sonet i sylabotonika slúžia politicko-kultúrnym zámerom.

Dvojhlas, ktorý založil modernú slovenskú kultúru

Kollár a Štúr reprezentujú dve komplementárne paradigmy: kultúrnu integráciu a jazykovú suverenitu. Prvá koncipuje Slovákov v širokej slovanskej sieti, druhá buduje inštitúcie a každodennosť v slovenčine. Ich poézia – od Kollárovej sonetovej mytopoetiky po občiansky pathos štúrovskej lyriky – sa stala dielňou národa, v ktorej sa jazyk nielen pomenúva, ale aj vytvára. Porozumenie obom hlasom je kľúčom k pochopeniu moderných dejín slovenskej literatúry, kultúry a identity.

Chronologický prehľad (výber)